Aký obrovský paradox, kým moja mama žila, často som hovorila: dúfam, že nie som a nikdy nebudem ako moja mama.
Odkedy nie je medzi nami, stále ju hľadám a hľadám, čo z nej mám, v čom som po nej, čo som podedila. Moja mama, Martuška, bola živel. Čo si pamätám, akonáhle nastala plesová sezóna, stihla všetky bratislavské plesy a v divadlách bola prítomná pri každej premiére. Čo rodinná oslava, to mama ruka hore a ujúkala až do rána bieleho. Čo zábava so známymi niekde v čárde, to moja mama krepčila, čo jej sily stačili, a nezriedka aj na stole. Nebála sa vyraziť autom kamkoľvek ( v časoch keď sme ani…
Zobraziť viac