Najčítanejšie Vaše príbehy 

Ako schudla Jaruška Valčeková?

Moje meno je Jarka Valčeková, pre rodinu môjho otca som Ščevlíková, to aby ma poznali.Vlastním 56 rokov života. Celý môj život sa odohráva v malebnom hlavnom mestečku Bratislava. Moja práca spočíva v staraní sa o ďalších, predovšetkým o ľudí s ochorením sclerosis multiplex. Pracujem ako predsedníčka Združenia sclerosis multiplex Nádej, kde som zriadila tri chránené dielne v troch mestách, ktoré tak isto vediem. Odkedy si pamätám, moja postava bola vždy subtílnejšia, dnes by sa povedalo, že skôr tučná. V našej rodine sa môj otec ľúbil najesť. Ja ako dieťa, som stála pri stole na špičkách a kričala som mojej mame: „Mama daj memiaty a meto.“ Teda od útleho detstva som bola dobre živená. Hoci sa môj život spájal vždy so športom, trénovala som judo, chodila som vyššie váhy. No a keď som sa vydala a prišli deti, aká to radosť, mohla som pod rúškom tehotenstva jesť, čo mi srdce ráčilo. Netrápilo ma, že to nie je správne. Ja som jedla. Do viac ako len sýtosti.

Skrátim to. V roku 2006 mi diagnostikovali na sklerózu multiplex. Po niekoľkých dávkach kortikoidov (solumedrol), sa moja hmotnosť vyšplhala na úctyhodných 130 kg. Toto číslo som nikomu neoznamovala, ani vlastnému manželovi. Čo ale bolo horšie, mne sa nedalo z tejto hmotnosti pohnúť smerom dole. Jediné, kam som sa dostala bolo, že som sa posunula na hmotnosť 115-117 kg. Tento stav bol dosť dlho nemenný. Bola som na liečbe a nejako som nedokázala svojmu telu prikázať, aby sa hmotnosti zbavovalo. Je pravda, že som bola naučená, zhadzovať. Ako judistka som sa pred súťažou musela obyčajne dostať do mojej váhy. Telo si to dobre pamätalo. Dokonca ešte pred diagnostikou som rok čo rok zhadzovala do šiat na ples, ktorý som organizovala. Teraz pri liečbe na sklerózu multiplex (SM) som sa nedokázala nijako s telom dohodnúť. Akoby si fufnilo v tej hmotnosti, kde som bola pomerne dlho. Deväť rokov sa môj zdravotný stav systematicky zhoršoval. A ja som zisťovala, že absolútne so mnou nespolupracuje. Čokoľvek som skúsila, napríklad len obyčajnú chôdzu v lese, vždy som bola ďalšie dva tri dni mimo a potrebovala som opäť nabrať silu a energiu. Prestávalo ma to baviť. Jedného dňa sa mi ozvala moja „sestra“, kamarátka, s ktorou celý život “spoluexistujeme” a v detskom ZDŠ-kárskom veku sme sa posestrili. Aby som išla do campu. Vraj potrebujú mať 10 osôb. V podstate som nezaváhala a povedala som, že OK, ale nech so mnou počíta len do počtu, nakoľko moje telo nie je schopné vydať viac. Silový inštitút. Tak sa volá uvedený priestor, kde sa tento camp uskutočnil.

 

Po prvom tréningu som ostala viac ako len obarená. Skončila som tréning a na druhý deň – mne nič nebolo !!!!!  Spočiatku som nechápala a stále som čakala, kedy príde ten okamih a opäť sa budem cítiť ako všetky ostatné roky pred tým. Po prvých troch mesiacoch (toľko trval prvá camp), som si uvedomila, že sa niečo stalo. Moje telo začalo odpovedať. Kladne a pozitívne. Po prvom capme, po prvých troch mesiacoch (navyše sme dostali odporúčanie, ako sa stravovať) sa mi hmotnosť pohla. Z nejakých 110 kg som sa dostala na 105. Pre mňa neuveriteľný úspech. S mojou „sestrou“ sme vytrvalo žiadali v campoch pokračovať. Za asi rok takéhoto trénovania a prispôsobenia si stravy (jedla som formou paleo), som sa dostala na 96 kg. Cítila som sa, ako schudnutá. Mala som pocit, že fúúúúúha, super. Akosi som nevidela, že som stále „tučná“. Bola som hlavne spokojná, že som sa posunula pod stovku. Tento spôsob trénovania som praktikovala tri roky, avšak nedodržiavala som stravu, a preto sa aj moja hmotnosť vyšplhala späť na 105 kg.

Vraví sa, že všetko, čo sa človeku stane, sa mu stane presne tak, ako je to dopredu naplánované. Každého, koho stretne, mu má niečo priniesť. Na facebooku som našla človeka, ktorý o sebe hovoril, že je jediný, ktorý ponúka špeciálny program na cvičenie, ktoré okrem rozhýbania sa a stabilizovania chrbtovej sústavy, navodí samovoľné chudnutie. Mňa skôr naštvalo, že tvrdil, že je jediný. Ozvala som sa mu. Prvou zvláštnosťou bolo, keď mi povedal, že bude chodiť ku mne domov, kde ma bude trénovať. V podstate som súhlasila, veď aj doma sa dá trénovať.

A toto bol ten môj míľnik!

Skutočne sa mi stalo, že po tréningoch 3x v týždni sa spustilo akési samovoľné chudnutie. Všimla som si, že moje nohy začali zmenšovať objem. Dlho som s týmto trénerom neostala. Dôvody nie sú podstatné. Dôležité je, že som sa sama naučila tento spôsob cvičenia – dnes ho dokonca predcvičujem.

No a pohli sa ľady a roztočili kolesá. V tom istom roku som opäť na facebooku našla trénera tanca, ktorý povedal, že ak nemám chlapa, s ktorým by som tancovala, že to nevadí. Nech prídem. Prišla som. A mal pravdu. Začala som tancovať. V ďalšom roku sa mi stalo, že som sa zamilovala – do tanca. Uvedomila som si, že tento šport, to je to, čo som mala robiť už dávno. Zistila som, že tancom sa mi otvárajú dvere, o ktorých som netušila, že sú tak tuho pozatvárané. Nevedela som sa nabažiť tanca. Čo je ale dôležité, tancovať s hmotnosťou 105 kg nie je veľmi gustiózne. Navyše kondične to tiež nie je nič moc. Pomaličky sa mi hmotnosť  začala scvrkávať. Prvé schudnutie prišlo tak nejako samé, pretože som sa hanbila, ako vyzerám. Zrazu to išlo. Znížila som príjem stravy. Len trošku. A hmotnosť sa zmenšovala. Dostala som sa na mojich známych 96 kg.

Potom som sa stretla s ďalšou tanečníčkou, ktorá mi vtedy povedala: “Keď som chceš schudnúť, musíš preto niečo urobiť!” A ja som prestala večerať. Tak toto bolo veľmi tvrdé. Veď večer sa najlepšie jedáva. Ako preboha toto spraviť? Skrátka prestať večerať a basta! A ja som to spravila. Bolo to veľmi, veľmi tvrdé a ťažké. Veľmi ťažké! Dokázať povedať svojmu žalúdku, že nepotrebuje už jesť, cez deň dostal dosť! No, skrátka, podarilo sa. Skutočne som prestala večerať. Po prvom polroku som však už bola na hmotnosti, ktorá bola viac ako ľúbivá. Priznávam sa, že som odmietla váhu ako kontrolu mojej hmotnosti, nechudla som na kilogramy, ale na objemy a centimetre. Po polroku som našla nového tanečného partnera-trénera. Bol to mladý muž – 21 ročný. Spolužiak mojej kamarátky, ktorá bola dcérou našej pacientky.

 

Zrazu som dostala to, čo som celý ten pol rok veľmi chcela. Veľa tancovania.

S Lukáškom som trénovala 10 hodín týždenne. K tomu som si pridala 4x týždenne balet a 4x týždenne posilňovania. Cez víkendy som chodila behávať občas aj bicyklovať. Hmotnosť letela dole. Ale, nebolo to len trénovaním. Radosť z toho, že sa mi hmotnosť podarilo rozhýbať a navyše som tancovala s mladým super štíhlym chlapcom ma natoľko vyprovokovala, že som radikálne zmenila príjem stravy. Asi by som ani nemala veľmi popisovať, ako som sa začala stravovať, aby to veľmi po mne neopakovali. Poviem to len preto, že mne to tak vyhovovalo a nerobilo mi to žiadny problém. Treba ale spomenúť, že som si v čase, kedy som začala trénovať Spinálnu dynamicko progresívnu iogu, prešla veľmi ťažkým problémom s trávením. Nakoniec som sa dostala k lekárovi, ktorý prežil rok v kóme a dnes sa plne venuje liečeniu práve rôzne neidentifikovateľným zdravotným problémom. Mne pomohol a zachránil ma. Okrem iného mi vtedy napríklad povedal, že telo vlastne ani nepotrebuje jesť. On sám tak žil a dôkazom bolo, ako vyzerá, akú má energiu ako funguje. Mne tieto slová dlho rezonovali v hlave. Keď to dokáže on, prečo nie je?

A sme pri merite veci.

Viac som nejedla, ako jedla. Vôbec mi to nechýbalo. Práve naopak, cítila som sa mimoriadne dobre. A hlavne mala som kopec energie. Občas sa stalo, že som mala za deň 6-7 hodín tréningu, čo je samozrejme, už kontraproduktívne, ale podstatné je, že som to dala. Teda moja strava bola, že prakticky moc nebola. Jedla som veľa ovocia. Veď bolo leto. Dalo sa. Stalo sa, že som bola v marhuľovom sade, kde som nazbierala 20 kg marhúľ, ktoré som potom jedla aj týždeň v kuse. Skrátka prispôsobila som jedlo-nejedlo sama sebe. Podstatné, čo asi treba povedať, že to bolo veľmi drastické, keď to takto niekto číta. Pre mňa to však bolo úplne super, pretože hmotnosť išla raketovou rýchlosťou dole. Keďže som navyše denne trénovala, svaly sa krásne držali. Aj keď, po tak obrovskej hmotnosti to bolo veľmi náročné vidieť, ako mi visí koža pod bradou, tvár sa mi scvrkávala, triceps visel ako zástava….atď. Ale, treba si uvedomiť, že chudnutie prebiehalo skutočne veľmi rýchlo a koža natiahnutá roky rokúce nemala šancu ostať elastická. Mala príliš málo času. Stalo sa, že som sa dostala na hmotnosť, ktorá mne osobne nebola dostatočná, pretože pri tancovaní je treba mať štíhle telo, avšak ostatní sa vyjadrovali, aby som už ďalej nechudla, že takto to je OK. Chcela som chudnúť ďalej. Ako prvé som navštívila výživového poradcu, ktorý ma pomeral a odporučil, ako sa stravovať. Veľmi som sa chcela držať týchto rád. Ale nemala som čas, aby som si pripravovala jedlo, varila. To som skrátka nepovažovala za dôležité. Takže výsledok bol, že hmotnosť stála. Prešli Vianoce, našťastie sa moc nepodpísali na mne. Prišiel rok 2020. Našla som ďalšieho tanečného trénera. Teda som mala už dvojmo tancovanie. K tomu samozrejme všetky ostatné športové aktivity ostali. Okrem baletu. Navštívila som ďalšiu výživovú poradkyňu. Ale dostala som zase len odporúčanie, ako sa stravovať. Opäť sa stalo, že som neuznala za potrebné venovať čas vareniu a príprave jedla. Takže, opäť žiadny výsledok. Prišla korona a mne sa podarilo aj napriek ohromnej snahe pribrať 3 kg. Bola som viac ako len smutná. Nebol šport, nebolo tancovanie, bol stres, hnev a neustále vháňaný strach zo strany štátu. Zlé obdobie. Keď sme si už mohli dať posilňovanie tréningy na otvorenom priestranstve, okamžite sme využili túto možnosť a s mojim trénerom sme sa pustili do trénovania. Priateľka môjho trénera sa venuje výživovému poradenstvu – okrem iného.

 

Skúsila som. Vravím si, do tretice, snáď to vyjde.

Dnes ma Katka neustále kontroluje cez “vocap,” rozpráva so mnou ako a prečo pripravovať jedlo, ukazuje mi dôležitosť venovať čas aj príprave jedla, veľkostiam, správnemu zloženiu….môžem povedať, že Katke sa podarilo „prinútiť“ ma venovať sa jedlu. Ako súčasť správneho chudnutia, pretože nielen že potrebujem vrátiť sa späť k hmotnosti pred koronou, ale ešte stále mám v pláne dať dole 10 kg.

Toto som v skratke napísala, premenu môjho tela. Premenu myslenia. Premenu stravovania. A totálnu zmenu v živote. Môj manžel ma od prvej chvíle podporoval. Hoci to všetko stále nemálo financií, bol ten, ktorý bol rád, že som sa začala o seba starať. Podporuje ma dodnes. Som mu za to veľmi vďačná. Človek potrebuje cítiť, že nerobí niečo zlé. Že je aj jeho partner spokojný. Veľmi mi pomáhalo, keď si moje spolupracovníčky všimli, že som schudla. To ma veľmi povzbudzovalo. A samozrejme, nesmiem zabudnúť ten tichý obdiv okolia, predovšetkým toho, ktoré ma pozná. Či už na ulici ma zastavili a obdivne hovorili o mojom schudnutí, alebo aj cez facebook, alebo iným spôsobom.

Moje chudnutie bude pokračovať…dúfam a verím!

Mojou najväčšou odmenou bolo, keď som sa dostala do veľkosti „M“. a dokonca aj do veľkosti „S“. To bol šok pre mňa. Celý život sa niesol v znamení veľkostí XL, XXL a podobne. Skrátka som takmer neverila. Dnes si bežne pozerám predovšetkým veľkosti „M.“

Neuveriteľný pocit!

Že vládzem ako sto koňov, asi nemusím ani hovoriť. Ženy majú potrebu páčiť sa. A túto potrebu som zrazu našla v sebe aj ja. Začala som chodiť ku kozmetičke. Nechala som si vytetovať obočie a mám aj ďalšie chtíče, ktoré verím, že postupne premením na realitu. Čo musím a chcem povedať, ĎAKUJEM všetkým, ktorí boli v tichosti pri mne, mojim tanečníkom, mojim trénerom, výživovým poradcom, kolegom-yniam, rodine, manželovi….Viem, robím to hlavne kvôli sebe, ale teraz už viem, že aj okolie je ten stabilizačný prvok, ktorý poháňa vpred.

Text a foto Jaruška Valčeková

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články