Kategória: Vaše príbehy

Osudom matky je čakať na svoje deti. Čakáte na ne, keď ste tehotná. Čakáte na nich, keď vychádzajú zo školy. Čakáte, kým sa večer vrátia domov. Čakáte, kým začnú svoj vlastný život. Čakáte na ne, keď sa vracajú z práce na dobrú večeru. Čakáte na ne s láskou, s úzkosťou a niekedy aj s hnevom, ktorý vás okamžite prejde, keď ich uvidíte a môžete objať. Nech už vaša starnúca mama nemusí čakať. Navštívte ju, milujte ju, objímte tú, ktorá vás milovala tak, ako nikto iný. Nenechajte ju čakať, ona to…

Zobraziť viac

„Čo za hroby si mi to narobila pod mojimi oknami?! Dva metre od mojej postele!“ To bola moja spontánna reakcia, keď som v jedno ráno odhrnula závesy a uvidela susedu z ôsmeho pochodia, ako sa oháňa motykou v úrovni mojich očí. Je vysoká, privysoká a bola by privysoká, aj keby bola chlap. Primerane svojej výške je však aj široká. A bola taká aj pred tým, čo priviedla na svet štyri deti. Niet sa na čo vyhovoriť. Inžinierka, nie že by na tom záležalo. „To sú jazierka.“ Odvrkla s nepochopiteľnou pýchou.…

Zobraziť viac

Keď sa deň rozbehol rýchlejšie ako plánovala a času bolo menej než chutí na varenie, mama mala jedno tajné eso. V kuchyni nepanikárila – len sa usmiala, vytiahla hrniec a povedala: „Dnes bude rýchla polievka, ale srdcom teplá.“ Do hrnca šup zemiaky – ošúpané nahrubo, žiadna dekorácia, len čistá úprimnosť. Voda začala vrieť a kuchyňa sa naplnila parou, ako z kúpeľne po rannom sprchovaní. Pridala soľ, len tak medzi prsty, ako to robili všetky mamy – odhadom, s istotou, ktorú nikdy nikto nenaučil. A potom prišli drobce – čudné slovo…

Zobraziť viac

Sedieť s manželom na lavičke pri dome a tešiť sa z „tmolenia“ vnúčat okolo nás. Ja som plánovala, osud hral inak. Boli sme dvaja. Na lavičke pri starej jabloni som sedávala sama. Slzy v očiach – chýbal môj muž, s ktorým sme nestihli spolu zostarnúť. Potom prišiel čas, keď som pri starej jabloni sedávala sama bez sĺz v očiach a tešila sa z brieždenia, východu slnka, štebotu vtáčikov v korune, ranného vzduchu… … až raz ráno sme zasadli k starej jabloni s najmenšou vnučkou. Jej túlenie hrialo na srdci a…

Zobraziť viac

Každý z nás hromadí okolo seba veci, ku ktorým si vytvára citový vzťah. Sú súčasťou nášho domova, sú odrazom nás osobne i celej rodiny, s ktorou v spoločnom priestore žijeme. Keď sa deti odsťahujú, začnú si budovať svoj priestor, domov napísaný rukami členov novej rodiny. Spotrebiteľský formát našej civilizácie je postavený na hromadení vecí, ale nie vždy to tak bolo a ani neviem, kedy to vlastne začalo. Môj dedo zdedil dve stoličky, stôl a svadobný oblek po svojom otcovi. Tie preniesol do svojho nového príbytku a založil si svoju rodinu.…

Zobraziť viac

Pochopila som, že nemusím dokončiť všetku prácu za jeden deň. Že život plynie a absolútne nič ho nezastaví. Že všetko môže skončiť mihnutím oka. Pochopila som, že veci nikdy neboli dôležité. Najdôležitejší je čas, ktorý máme a čo s ním robíme. Že ak nebudem v práci, nahradia ma, ale moje emocionálne zdravie je nenahraditeľné. Pochopila som, že jedlo môže vyplniť prázdnotu žalúdka, ale nie dušu. Že mám právo si užívať každú sekundu, čo mám. Že za peniaze sa dá kúpiť výlet, ale nie čas. Že keď potrebujem priestor…beriem si ho.…

Zobraziť viac

Začiatok leta mi priniesol ticho, ktoré som nikdy nechcela počuť. Po rokoch spoločného života, po smiechu, hádkach, ranných kávach, sa rozhodol odísť. K inej žene. Mladšej. A hoci obaja máme 60, zdá sa, že na lásku neexistuje veková vernosť. Prvé ráno bez neho som zaliala dve kávy, ako automat. Rozbila som šesť vajec a pripravila raňajky pre dvoch. Až keď som sadla za stôl, prebralo ma to – ten druhý tanier ostal nedotknutý. V tej chvíli som si uvedomila, že som sama. A že smútok vie byť taký ťažký, až…

Zobraziť viac

Keď sa leto rozložilo na stole, nebolo treba luxusu ani exotiky – stačili nové zemiaky, trošku bryndze, vôňa masla a ten nenapodobiteľný dotyk chrumkavej slaninky. A vedľa taniera – pohár chladného kyslého mlieka, čo sa perlil ako ranná rosa. Tak vyzeral obed, ktorý nám zostal v srdci ako prázdninová pohľadnica z maminej kuchyne. Zemiaky ešte s tenkou šupkou – ručne očistené, oškrabkané. Uvarené v osolenej vode, takmer sa rozpadávali pod vidličkou. Maslo sa do nich vpíjalo ako slnko do horúcej pôdy a vytváralo tú typickú chuť – mastnú, ale jemnú. Bryndza…

Zobraziť viac