„Keď mama varila jednoduchosť – príbeh o mliečnej polievke“
Keď sa deň rozbehol rýchlejšie ako plánovala a času bolo menej než chutí na varenie, mama mala jedno tajné eso. V kuchyni nepanikárila – len sa usmiala, vytiahla hrniec a povedala: „Dnes bude rýchla polievka, ale srdcom teplá.“
Do hrnca šup zemiaky – ošúpané nahrubo, žiadna dekorácia, len čistá úprimnosť. Voda začala vrieť a kuchyňa sa naplnila parou, ako z kúpeľne po rannom sprchovaní. Pridala soľ, len tak medzi prsty, ako to robili všetky mamy – odhadom, s istotou, ktorú nikdy nikto nenaučil.
A potom prišli drobce – čudné slovo pre jednoduchý zázrak. Hladká múka, voda, premiesiť a nadrobiť do polievky. Kto videl, myslel si, že sú to obyčajné hrudky. Ale kto ochutnal, vedel, že sú to obláčiky, ktoré v tej polievke tancovali ako letný dážď v kaluži.
Nakoniec prišlo mlieko – biele, hebké, ako keď niekto pridá do dňa kúsok láskavosti. Polievka sa premenila z obyčajnej vody na niečo, čo hrialo dušu i žalúdok. Deti sa zbehli k stolu, nie preto, že by to bola hostina… ale preto, že to bolo domáce. A doma chutí všetko lepšie.
Mama sa oprela o kredenc, pozerala na nás, ako jeme a možno si myslela, že dnes nebolo nič výnimočné. Ale my sme vedeli – práve táto polievka, uvarená z ničoho, bola tou najkrajšou láskou podávanou na tanieri.
A tak si ju pamätáme – mliečnu, teplú, jemnú, v ktorej boli nielen zemiaky a drobce, ale aj kúsok mamy, ktorá vždy vedela, ako nás zasýtiť, aj keď v špajze zostalo len to najzákladnejšie.
Foto Depositphotos.com
LIS
