Aktuálne Vaše príbehy 

Aký bol jeden z mojich snov do zrelej staroby?

Sedieť s manželom na lavičke pri dome a tešiť sa z “tmolenia” vnúčat okolo nás. Ja som plánovala, osud hral inak. Boli sme dvaja.

Na lavičke pri starej jabloni som sedávala sama. Slzy v očiach – chýbal môj muž, s ktorým sme nestihli spolu zostarnúť.

Potom prišiel čas, keď som pri starej jabloni sedávala sama bez sĺz v očiach a tešila sa z brieždenia, východu slnka, štebotu vtáčikov v korune, ranného vzduchu…

… až raz ráno sme zasadli k starej jabloni s najmenšou vnučkou. Jej túlenie hrialo na srdci a teplo sa rozlievalo do celého tela. Od chrbta ma objímal strom a ja som odrazu precítila obrovskú vďačnosť, že osud mi priniesol aj takúto chvíľu… precítila som obrovské šťastie, že vďaka manželovi je na svete i táto momentálne malinká bytosť… že cez vnučku cítim jeho… Obrovská vďačnosť za to, že som nechala osud plynúť a on mi “priniesol” ďalšie radostné chvíle.

Kulisy ostali: lavička pri dome, starý strom. Osoby sa čiastočne zmenili. Plány na starobu celkom. A tam na lavičke mi došlo, že nechať život plynúť a vďačne ho prijímať v každej sekunde, je obrovským šťastným darom. S osudom, životom sme jedno.

Foto urobila ďalšia vnučka “tmoliaca sa” okolo nás. MILUJEM ŽIVOT, sme jedno.

Vaša Sarita Poliaková

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články