Ako (ne)zabiť susedu
„Čo za hroby si mi to narobila pod mojimi oknami?! Dva metre od mojej postele!“ To bola moja spontánna reakcia, keď som v jedno ráno odhrnula závesy a uvidela susedu z ôsmeho pochodia, ako sa oháňa motykou v úrovni mojich očí. Je vysoká, privysoká a bola by privysoká, aj keby bola chlap. Primerane svojej výške je však aj široká. A bola taká aj pred tým, čo priviedla na svet štyri deti. Niet sa na čo vyhovoriť. Inžinierka, nie že by na tom záležalo. „To sú jazierka.“ Odvrkla s nepochopiteľnou pýchou. „Ty, ale tie tvoje jazierka akosi páchnu, či čo.“ Hovorím a ona zase hrdo: „Však som musela pohnojiť, veď tu bol trávnik, kvety by sa neujali.“ Nemám slov. Idem si urobiť kávu a keď sa vrátim, už sú okolo nej deti, všetky štyri, a aj manžel, menší, chudší, než ona, oveľa menší, oveľa chudší. No a socializujú sa. Veľmi! Niečo je zle! Poviem si. A niečo mi hovorí, že bude ešte horšie, preto už nič nehovorím, ale jej napíšem správu. Že som alergik, že zápach z hnoja, že hmyz, že hluk a že ju prosím, aby dala trávnik, ergo pozemok mesta, ergo môj osobný priestor a tak, do pôvodného stavu. Takmer okamžite mi od nej prišla odpoveď, že ten pozemok nie je môj a že ona urobila projekt a dostala naň od miestneho úradu dotáciu a že to už musí ostať tak. Musí?! Tak to sa uvidí. Obrátila som sa mailom na vecne príslušného úradníka miestneho úradu a on mi odpovedal niečo ako – ja nič, to Správa mestskej zelene, bla, bla … naše krásne Košice. Ako myslíš! Napísala som teda na tú Správu mestskej zelene. A oni že – my nič, to miestny úrad, my sme len vydali rastliny a materiál a že vyhodnotili, že pre rastliny je to vhodné prostredie, bla, bla … naše krásne Košice. Títo úradníci sa v alibizme vykvalifikovali až do dokonalosti. Pomyslela som si. Lenže medzi tým sa inžinierke ozvali z Miestneho úradu s požiadavkou, aby sa k jej „projektu“ vyjadrili všetci obyvatelia nášho domu, čo predstavuje 50 bytov. Zvolala domovú schôdzu a o jazierkovom spore sa tak dozvedeli všetci. Niektorí ma oslovili, aby som jej ich poliala kyselinou, iní zase aby som šla na políciu, lebo svojou bezohľadnosťou a svojvôľou zhoršila kvalitu môjho bývania, no práve títo na schôdzu neprišli. A veru neprišli ani tí, ktorých som dovtedy pokladala za priateľov. Lebo veď my ľudia sme už raz takí. Zato však prišli všetci ostatní. Takí, ktorí sa vždy radi pridajú na stranu agresora s pokrikom hurá. Napriek tomu za „jazierka“ zahlasovali iba piati. Predniesla som totiž reč o alergii, hmyze, zápachu a tak. Jazierka zmizli, zase mám pod oknami trávnik a … pokoj. Lenže mám aj nepriateľov. Ukazujú si na mňa prstom, šepkajú si a tvária sa hrozivo. Pomedzi prah a dvere mi niekto leje vodu – a nie čistú. Na dvere mi ktosi búcha a utečie a v piatok, áno vo Veľký piatok mi niekto cez otvorené okno vhodil tri balóny naplnené hnedou tekutinou. 15. apríla príde maliar. A ešte niečo, manžel inžinierky, vždy keď ma míňa, zasyčí: „Židovka riňavá!“ A mne neraz napadne, či ja som tie jazierka radšej nemala hnojiť a polievať.
Text a foto Štefánia Opremčáková
