My na zosnulých myslíme…Myslia oni na nás?
Tak toto je jedna z najťažších otázok, akú si človek môže vôbec položiť. Odpoveď na ňu samozrejme nemám, lebo ju ani mať nemôžem lebo neviem, nemám to ako vedieť, môžem si to len myslieť a veriť v to. Aj George Carlin si všimol, ako po každom pohrebe na kare (kar je po anglicky „funeral reception“) niekto z pozostalých, z kruhu smútiacich známych a priateľov nebohého zvykne vždy v istej chvíli povedať „Veru, veru… teta Betka (alebo ujo Karol, podľa toho kto bol nebožtík) je teraz už tam hore, ale určite nás vidí a usmieva sa sem dolu na nás…..“ Neviem, odpoveď naozaj nepoznám. Ako veriaci človek viem, že sa za svojich blízkych nebohých modlíme, spomíname na nich a máme ich navždy v srdci, v mysli a v spomienkach. Aj o radu by sme občas poprosili, ak by sa to dalo. Aspoň v duchu sa s nimi sem tam radíme.
Veľa ľudí verí, že ich nebohá mama a nebohý otec, možno aj starí rodičia, na nich myslia a zhora sledujú ich osud a možno im aj v ťažkých chvíľach pomáhajú. Nejeden človek si niekedy povie, „Čo by na to teraz povedala moja mama, môj otec, ak by žili.“ Ako by na to či ono zareagovali, akú radu by dali…? Poznáte to, občas ľudia s nostalgiou v hlase spomínajú a povedia „Moja mama vždy vravievala….“. Alebo „Môj nebohý starý otec zvykol vždy povedať…..“ a nasleduje múdre ponaučenie z minulosti, ale teraz už akoby z druhého sveta. Aj ja na to neraz myslím, že čo by moja mama dnes povedala ak by žila a videla by ako sa mi darí alebo nedarí, aký svet tu je, ako som skrášlil chalupu, ako mám urobenú záhradu a tak…. Hlavne moja stará mama, ktorá mala rady kvety, či by sa jej páčilo v mojej záhrade……
Keď môj otec náhle a nečakane zomrel, povedal som si v smútku a žiali „Otec, ani sme sa nestihli rozlúčiť a odišiel si navždy…“ No a čo sa stalo o pár dní? V spánku sa mi zrazu v noci prisnil môj nebohý otec – prichádzal ku mne, bol pekný, usmieval sa na mňa ale ja som sa ho trochu zľakol. On na to „Neboj sa Michal, veď som to ja, tvoj otec, prišiel som sa s tebou rozlúčiť…“ Pýtam sa ho „Otec, aké to tam je….?“ On mi pokojne s úsmevom odpovedá „Je to tu jednosmerná cesta….“. Často na to myslím…. on sa prišiel so mnou rozlúčiť, o tom som presvedčený, a povedať mi s rozžiarenou tvárou, že TAM je to jednosmerná cesta.
Či nás naši drahí zosnulí pozorujú a sledujú náš pozemský život zhora, lebo oni sú určite „tam hore“, či vidia čo robíme, ako sa tu máme, s čím sa tu trápime a z čoho sa tu tešíme, naozaj neviem. Mnoho ľudí v to verí. Veď nemusia nás pozorovať zhora stále, ani by to v určitých situáciách nebolo dobre. Ale tak, ako my myslíme na nich, oni možno myslia na nás. A určite nám želajú len to najlepšie.
JA TOMU VERÍM!
Text Michal Zoldy
Foto Pixabay
