To naše krásne detstvo?!
Priatelia, v poslednom čase som si opakovane uvedomil, aké som mal v živote šťastie, že som detstvo a mladosť prežil pri rieke. Pri Kysuci. Bola neoddeliteľnou súčasťou nášho života v osade- pľaci, ktorá síce nebola ďaleko od dediny Turzovka, ale život v nej tiekol vlastným korytom. Akurát že sme teda mali do tej dediny blízko. Kilometer.
Rieka bola neuveriteľným pokladom pre nás, detiská a dorastencov. Trávili sme pri nej veľa času, pokiaľ samozrejme, sme ho netrávili s rodičmi na poliach pri robote. Mnohí ste to akiste zažili, čo ste mali podobné detstvo ako ja – SMS-ka na stole, alebo za sklom v kredenci, keď ste prišli zo školy- obed máš na stole, najedz sa a príď za nami( tam, lebo tam). No, ale tá rieka. Brali sme to ako samozrejmosť, ale dnes, keď mi mozog pre nedostatok inej zábavy vyplavuje aj tie detailné spomienky, dnes to prežívam zas a znova. Rieka ponúkala nespočet atrakcií. Tak napr. hádzanie kameňov. Je to pár rokov, čo som debatoval s istým mladým mužom, ktorý robil dozor či nejakého vedúceho v letnom tábore mládeže. Mal tam 15 mestských chlapcov. Neveril som mu, že ani jeden nedokázal poriadne hodiť kameňom! Veď to bola úplne základná zručnosť každého chalana a akiste nielen na dedine.
Rieka poskytovala množstvo kameňov rôznej veľkosti a tvaru. Guliače, ploskáče, či úplne rovné podľa pravítka odlomené bridlice. A tak sme mali v hode kameňom rôzne disciplíny. Hádzali sme do diaľky a hlavne do výšky. Na opačnom brehu rieky stál vysokánsky topoľ. Kto ho prehodil kameňom ako jeho päsť, bol už chlap a patril do komunity.
Žabky, alebo kačičky, to hádam ešte aj dnes pozná každý. Ale vie ešte dnes niekto, čo znamenalo robiť „džugi“? Alebo hádzať „frndžoki“. Vie ešte dnes niekto, čo urobil plochý okrúhly kameň rozpálený v pastierskom ohni a hodený do studenej vody?
Vrcholom umenia bolo hádzanie z biča. To letel kameň ako slepačie vajce strašne ďaleko, hádam aj sto metrov. Len umenie bolo urobiť na konci biča takú slučku, ktorá v pravú chvíľu skalu vypustila a že vás nešľahla po hlave….
A kamene boli samozrejme, základná bojová munícia. A tiež zdrojom hriechu a konfliktov. Skrátka, rieka bola čarovná súčasť nášho života a osudov, príhod, postavičiek. Mnoho priniesla a ešte viacej odniesla. Odniesla detstvo, mladosť a časť života.
Toto a mnoho iných by som rád pozbieral a spísal v zbierke krátkych próz- Čo odnáša rieka. Už som teda začal. Ako to už mávam vo zvyku, keď to na mňa príde a ja si fúkam kopance od múzy, mám rozpísané naraz asi 3 tematické okruhy a štvrtý pribudne čoskoro. A až budem môcť chcel by som dokončiť aj to, čo som kedysi sľúbil, napr. Moje celebrity a tak. Nuž, takže vták. Takže tak. Tú rieku mám čerstvo v hlave. Včera bola taká divokejšia po dažďoch, nuž som sa zastavil, kde sa dalo. Vzal som do ruky taký fajn „baľvošek“ asi ako husacie vajce a hodil. Ako za mlada. Nakoniec som bol rád, že som nasadol do auta…
Je to zažité, je to za mnou. Ostáva už len spomínať a snáď niečo o tom napísať, ak to vôbec bude niekoho zaujímať. Spomienky nemusia byť nostalgicky smutné. Môžu byť aj príjemné a zábavné. Záleží len od teba, za ktorý koniec to chytíš.
MUDr. Jozef Marec
Ilustračná foto Pixabay
