Jedna z najžiadanejších slovenských spisovateliek žije teraz v Holandsku a tu napísala aj svoju novú knihu
Mojim domovom je Bratislava, ale práca môjho manžela nás zaviala do Holandského kráľovstva. Už druhý rok žijem v krajine kvetov, veterných mlynov, drevákov (mimochodom, tie som si ešte nekúpila), morských plodov, výborných aromatických syrov a bicyklov. Nie, nechcem písať o tom, že plavba amsterdamskými kanálmi je jedinečný zážitok. Napokon, to sa dočítate v každom slušnom bedekri. Snažím sa Holandsko spoznať aj inak.
Holandské deti sa učia plávať oblečené – v mikinách, teplákoch. Staršie ročníky aj v topánkach. Niet divu, voda je doslova všade, kam sa pozriete. Buď vidíte more, rieku alebo kanál. Až tu som pochopila zápas Holanďanov s vodou, aby sa ich územie nezmenšovalo. Keď píšem tieto riadky, je tu tvrdý lockdown, ale kurzy plávania fungujú. A keď sme už pri deťoch – vedeli ste, že patria k najšťastnejším na svete? Ja nie, ale každý deň sa o tom presviedčam. Najmä v tomto období. Vianoce sú tu tak trochu iné. Už v polovici novembra do prístavov v rôznych mestách pripláva na parníku zo „Španielska“ samotný Sinterklaas (Svätý Mikuláš) s nezbedným Zwarte Pietom (Čiernym Petrom) a svojou družinou. Od toho dňa si deti každý večer až do Vianoc na okno pripravia topánku, do nej vložia mrkvu pre koňa a lístoček s odkazom pre Sinterklaasa, aký darček by si na druhý deň želali. Zlaté však? A to množstvo darčekov! Ale objavila som tu aj niečo známe. Poznáte ruské pirôžky? Mastné a sladké. Ešte stále sa na Slovensku predávajú. V Holandsku od nepamäti patria k tradičnému novoročnému jedlu. Volajú sa Oliebollen (olejové guľky) a chutia vynikajúco.
Holanďania sú veľmi priateľskí, družní a húževnatí, a pre mňa ľudia s najčudnejšou rečou v Európe. Takmer v každom vyslovenom slove je chu, cha, chi, a tak, aj vďaka tejto vtipnej výslovnosti pôsobia šťastne, akoby sa stále medzi rečou smiali. Už im ako-tak rozumiem, ale stále je to bieda. Raz prišlo akési oznámenie, z ktorého som pochopila, že budú maľovať vchod a okná. Zvyšok textu som si hodila do Google prekladača a – Všetky práce bude vykonávať zberač čerešní. Hrnce musia byť odstránené. Parkovacia plechovka bude vypnutá. Takže chi-cha neopúšťa ani prekladač.
No nech len nechválim. Holanďania sú vraj lakomí. Pátrala som, prečo im hanlivé prirovnanie prischlo. Život si užívajú plnými dúškami, cestujú, športujú, milujú kultúru, umenie… Ale nedávajú prepitné. Nikdy! Zvláštne však?
Nemám Holandsko ešte zažité, tak ako by som chcela, ale keď som písala svoju najnovšiu knihu Slepý dážď, čerpala som aj z tunajšieho života ľudí a tiež z počasia, ktoré je tu poriadne upršané. Niekedy sa mi zdá, že je tu 330 dní október a ten zvyšok je rozhádzaný medzi ostatné mesiace. Jeden deň leto, druhý jar a zasa príde október. Aj život hlavnej hrdinky mojej knihy je ako slepý dážď, čo šľahá, ale slnko svieti. Katarína nečakala, že ju s Milanom rozdelí pravda. Veď klamstvá zvládali celkom dobre.
„Môj život je ako slepý dážď. Šľahá, ale slnko svieti,“ týmito slovami začína Katarína svoj príbeh. Pred devätnástimi rokmi sa rozhodla pre závažný krok – tesne pred maturitou odišla zo školy a o niekoľko mesiacov sa stala matkou. Viktor otcovstvo poprel, a tak vychovávala dievčatko sama. Čas ubehol ako voda. Katarína všetku pozornosť venovala iba dcére. Jedného dňa však Linda zahynula pri tragickej nehode. Osamelá Katarína odrazu nevie, ako žiť. Ťažia ju výčitky – hoci ani po rokoch neprestala Viktora milovať, dcére nikdy neprezradila, kto bol jej otec. Napraviť chybu je už neskoro. Uzavrie sa pred okolím a chodieva iba na miesto, kde Linda naposledy vydýchla. A práve tam ju oslovil neznámy muž. Rany sa konečne hoja. Na oblohu vyšla dúha – most od zla k dobrému… Katarína je zmätená; konečne uverila v lásku a zrazu sa vynárajú temné tajomstvá a podozrenia. Podarí sa jej vykĺznuť zo siete poloprávd a klamu a uverí, že Milan je ten pravý?
Adriana Macháčová
