Vnúčatá sú to nakrajšie, čo nám deti dajú. Lásku láskou oplácajú.
Deti nedostávame s návodom. Ani k mojim nebol pribalený. Končila som vysokú školu a vo februári sa mi narodil môj prvorodený syn, dnes už tiež otec Petar. Ešte v pôrodnici, keď som rodila tento môj 5 kilový malý – veľký zázrak, hoci šťastná, som sa zapovedala, že nikdy rodiť nebudem. Bolo to dosť náročné. O dva roky a 4 mesiace sa mi narodil syn druhý Ivan. Mala som 26. Bola som na vrchole blaha, šťastná, prešťastná, že mám dvoch krásnych chlapcov. V tom čase nebol internet, ani nespočetné množstvo informácií o očkovaní, či áno, alebo nie, či bio, eko, alebo raw. Laktačné poradkyne boli sestričky v nemocnici, ktoré priložili dieťa, alebo dali tzv. klobúčik, ak to maminke nešlo a tým sa to skončilo. Potom sme si pomáhali samé systémom pokus – omyl. Ja som mala to šťastie, že prvorodený pil akoby ho za to platili a ja som vždy z prednášky utekala domov ako pojazdná mliekareň. Ale na toto obdobie spomínam veľmi rada a s láskou. Dnes by som si ho asi vzala so sebou a kojila priamo v aule, tak ako mnohé mamičky. Keď čítam tie diskusie pre a proti, vždy uvažujem, ako by som to urobila ja. Rozhodne nie som puritán a mám pochopenie pre nové veci a myslím si, že je úžasné, že dnes už mama nemá stres, aby stihla dobehnúť domov a nakojiť dieťa. Aj moja nevesta kojila môjho vnúčika vždy, keď potreboval mliečko. Ešte dnes, po takmer 32 rokoch, keď privriem oči, tá neopakovateľná emócia opäť ožije. V tom čase som mala k dispozícii jedine písanú literatúru, presnejšie knihu od MUDr. Bárdoša Moje dieťa.
Boli to nezabudnuteľné chvíle, otvorená kniha, rozbalené dieťa na posteli, ktoré sa mi medzičasom pocikalo a dole plienka s hovienkom a ja som študovala, lebo podľa knihy malo mať konzistenciu praženice. No nebudem to rozoberať do detailov, skrátka bolo to veľké dobrodružstvo. To, že sme neboli zahltení informáciami ako dnes, považujem do istej miery aj za šťastie, neboli sme také vystresované maminky. Síce nefungoval doktor google, ani modrý koník, ale aj tak vyrástli z našich detí schopní a zdraví jedinci.
Byť mamou pre mňa znamenalo veľa. Veľa lásky, ale i zodpovednosti. Veľmi skoro som ostala sama s mojimi chlapcami, tak som musela byť otcom i mamou a lásku dávať za dvoch, ale byť aj prísna. Pravidlá boli a keď sa porušili, nastúpili sankcie. Napriek všetkým úskaliam, ktoré prežíva matka samoživiteľka, považujem toto obdobie za úžasné a krásne. Do chvíle, kým ma môj starší syn s nevestou neurobili babičkou. Byť babičkou je pre mňa niečo nové, nepoznané. Presne si pamätám a vždy si pamätať budem ten pocit, keď som na Vianoce dostala obálku a v nej bol obrázok – malá fazuľka, z ktorej sa v lete pred rokom vykľul náš malý Nikolaj. Milovala som ho už ako malú fazuľku. A keď sa narodil, bola to úžasná chvíľa. V jeho tváričke vidím môjho Peťa, ale aj Zuzku, moju nevestu a keď ich vidím všetkých spolu, je to úžasné.
Viem, že aj keď tu nebudem, všetko bude pokračovať. Deti sú naše šťastie, naša láska, naše bohatstvo, v nich pokračuje náš život ďalej. Som nesmierne rada, že sa mi to deje a vidím ako rastie, ako sa smeje, aj hnevá. Myslela som si, že byť mamou je vrchol šťastia, ale len do chvíle, kým som sa nestala babičkou. Sama som zvedavá, ako sa zhostím tejto novej výzvy. Zatiaľ to zdá sa ide, uvidíme, ako to bude pokračovať. Teším sa na naše zoznamovanie, vyzerá to, že temperamentu má dosť. Už teraz sa javí ako dosť výrazne srbsko – bulharská kombinácia a tá nám dá asi všetkým zabrať. Ale veď máme nejakú tú prax, tak to hádam rodičia, babičky a prababička dáme.
Tým, že obe babičky, teda ja aj moja svatka, sme ešte pracovne dosť vyťažené, snažíme sa každú voľnú chvíľu venovať nášmu malému pokladu. Ja sa vždy teším, keď sa zadarí, že treba drobca zavarovať. Dúfam, že mladší syn tiež nebude dlho otáľať. Vnúčat nie je nikdy dosť a mám jednu skrytú, ale čo, otvorenú túžbu. Už by som rada aj dievčatko. Tak uvidíme… Dám vedieť!
Mgr. Naďa Lazarová
