Zázraky sa dejú! Valéria Bujnová niečo o tom vie!
Má len 53 rokov, ale je už babičkou. Popri výchove troch detí stíhala aj ručné práce. Najviac ju oslovila servítková technika.
Pozrite sa na jej dielka, ktoré robia ľuďom radosť. Ale najviac zo všetkého pani Valéria MILUJE SVOJU RODINU!
Toľko nám napísala pred dvomi rokmi. Jej ďalšie rozprávanie bolo oveľa smutnejšie.
Osud býva niekedy nemilosrdný. Môj manžel si ma zobral pred 16 rokmi. Mala som už dve deti a potom sa nám narodil náš spoločný syn. Jazdil ako vodič dodávky a bol na cestách v Nemecku. Tešili sme sa, že keď sa vráti domov oslávime jeho 55 narodeniny a moje meniny. Už som si plánovala akú tortu upečiem, žiaľ osud to zariadil inak. Naposledy som s ním telefonovala 20. 6.2018 o 23,05 a vtedy ma ani vo sne nenapadlo, že na jeho telefonát budem čakať skoro rok. Jeho cestu zastavil po čelnej zrážke kamión. Hneď som odcestovala do Nemecka na Univerzitnú kliniku v Mannheime, kde v umelom spánku ležal môj manžel.
Skôr by som napísala, čo nemal zranené, ako vymenovala čo všetko mal zlomené, rozdrvené, preliačené, vrátane ťažko poškodenej miechy a prasknutej lebky. Takéto ťažké havárie ľudia spravidla neprežijú. Lekári ho doslova kúsok po kúsku zošróbovali. Podstúpil veľa operácii, mal zápalové ochorenia, dokonca dostal aj infarkt. Musela som byť silná a riešiť všetky veci s tým súvisiace. Bola som ako naprogramovaná. Moje cestovanie za manželom bolo náročné po každej stránke, ale pomohli mi dobrí ľudia. Manžela medzitým previezli na Ortopedickú kliniku v Heidelbergu. 13.2. 2019 už konečne sedel na vozíku a vedel sa sám oholiť. Zatiaľ sa na nohy nepostaví, ale nemeckí lekári urobili nemožné. Ďakujeme im za perfektnú starostlivosť Teraz už verím, že zázraky sa dejú!
A čo je nové dnes?
Vlani som strávila Vianoce s manželom v Nemecku. Tento rok už budú oveľa radostnejšie. Po 370 dňoch strávených na klinike v Nemecku je môj manžel konečne doma. Veľmi som vďačná lekárom i sestrám, ktorí mu zachránili život po ťažkej autonehode. Manžel sa už zotavuje doma a ja som si mohla odskočiť za deťmi a vnúčatami do Írska.
Moju dcéru som učila šiť. Je veľmi šikovná, má svoje vlastné nechtové štúdio. Syn pracuje na farme a stará sa o manželku a syna. Ale najdôležitejšie je, že manžel sa zotavuje a ja som toto všetko zvládla najmä vďaka mojej rodine!
Manžel sa má po zdravotnej stránke dobre. Je stabilizovaný. Minulý rok sme chodili na rehabilitácie do Topoľčian sanitkou 2x do týždňa. Elektroliečba na ramená a cvičenie rukami, aby sa zväčšil rámec pohyblivosti rúk. Pomaly sa posúvame vpred. Veci ktoré sú pre zdravého človeka samozrejmé, pre nás sú ťažko zvládnuteľné, ale po rehabilitáciách je to lepšie. Dokáže sa učesať, oholiť, najesť. Nakoľko mal veľmi vážne zranenia, tak trvalé následky mu nedovolia sa zaradiť do normálneho života a neupravia sa ani cvičením. Od 6 stavca dole je ochrnutý, a preto mi nemôže pomôcť z invalidného vozíka do auta, aby sme mohli ísť k lekárovi, do prírody. Bez zdvíhacieho zariadenia do auta pre telesne postihnutých nemáme šancu sa dostať z našej obce. Nemáme naň nárok, lebo naše auto ma 18 rokov a nie 3 roky. Chodíme na prechádzky len vrámci obce. Možno raz sa nám podarí ísť niekam von. Pevne verím!
Valéria Bujnová
