Všetko zlé je na niečo dobré – skutočný príbeh
54 – ročná Zuzana
Po vyštudovaní gymnázia som sa rozhodla pre učiteľstvo. Milovala som literatúru a dejiny. Mala som výborný vzťah k deťom, teda definitívna voľba – pedagogika bola jasná. Z malého mestečka som prišla študovať do Bratislavy. Všetko bolo pre mňa nové. Prostredie, škola, spolužiaci, internát… Prvýkrát som sa naozaj cítila dospelá a samostatná. Táto zmena v mojom živote sa mi veľmi páčila. V krúžku sme boli skoro samé dievčatá a tak som za veľmi krátky čas získala aj veľa nových priateliek. Užívali sme si vymoženosti veľkomesta. Často sme chodili do divadla, na operu, či rôzne výstavy. Rušný spoločenský život mi vyhovoval. Cítila som sa ako ryba vo vode. Mala som pocit, že mi už nič nechýba. A predsa. Po pár mesiacoch štúdia som spoznala Vladka. Až vtedy som zistila, že môžem byť ešte šťastnejšia a spokojnejšia. Vďaka Vladkovi, ktorý dotvoril mozaiku mojej absolútnej radosti.
Bola to veľká láska na prvý pohľad. Vzájomnú náklonnosť sme pociťovali od prvej minúty nášho zoznámenia. Mali sme na väčšinu tém rovnaké názory a veľa spoločných záujmov. Často sme chodievali do prírody na výlety. Prežívali sme krásne študentské obdobie. V druhom ročníku som ostala tehotná. Zaskočilo nás to. Na takúto situáciu sme neboli pripravení. Celé hodiny sme zvažovali všetky pre a proti. Nebolo to jednoduché. Mali sme sa veľmi , veľmi radi, ale do úvahy sme brali aj našu bytovú a finančnú nepripravenosť. Dosť sme si vytrpeli, ale nakoniec zvíťazil rozum nad citom. Išla som na interupciu. Nikomu neželám prežiť také muky a výčitky svedomia, aké ma zmárali ešte dlhé mesiace po zákroku. Táto udalosť zanechala na mojej psychike následky. Začala som sa pred svetom uzatvárať. Vladko mi všemožne pomáhal, no zbytočne. Trápila som sa a často som plakávala. V noci ma prenasledovali ťažké sny a budila som sa celkom spotená. Dokonca ani rokmi bolesť nepoľavovala. Pila som dlhými dúškami kalich horkosti.
O to šťastnejšia a radostnejšia bola pre mňa správa gynekológa tesne pred štátnicou. „Ste tehotná!“ Rozbehla som sa z ordinácie a utekala s vetrom o preteky zvestovať Vladkovi tú fantastickú novinu. Boli sme opäť šťastní. S láskou a nehou sme očakávali príchod malého človiečika. Vladko doštudoval rok predo mnou a medzičasom mal už v práci podanú žiadosť na podnikový byt. Svadba a tehotenská knižka jeho pridelenie len urýchlili. Pol roka po vysokej škole som šťastne porodila. Narodila sa nám krásna Henrietka. Dievčatko ako bábika. Nič krajšie sme doposiaľ s manželom nezažili. Dcérka bola našim svetlom i teplom, symbolom domova. Na materskej dovolenke som sa často stretávala s mamičkami z okolia. Klebetili sme v parku, prechádzali sa spolu, sedávali na lavičkách pri pieskoviskách. Veľmi som si obľúbila susedku Hanku. Kým sme sa dôverne nepoznali, prekvapilo ma, že cez víkendy býva vonku vždy s inými deťmi. Až neskôr som sa dozvedela, že pracuje v detskom domove a občas na soboty, nedele „prichýli“ niektorých chovancov. Boli to utešené deťúrence. Pretekali sa kočíkovať Henrietku a boli vďační za každý úsmev. Hanku som obdivovala pre jej citlivosť a obetavosť. Trávili sme spolu s deťmi stále viac času. Už sme mali zaužívané rituály, spoločné hry, dokonca i spoločné večere raz v našom, raz v Hankinom byte.
Z detí z ústavu mne i Vladkovi prirástol k srdcu päťročný Miško. Veľmi sme si ho obľúbili. Tešili sme sa spoločne na každý víkend, keď už bude s nami. Cez sviatky a prázdniny u nás býval i dlhšie. Pred začiatkom školskej dochádzky ho mali preradiť do iného domova, v inom meste. Stáli sme pred rozhodnutím, či zvládneme skutočnosť, že ho možno už nikdy neuvidíme. Poučení minulosťou sme tento krát nezaváhali. Obratom sme s manželom začali vybavovať všetky náležitosti ohľadom pestúnskej starostlivosti. Až vtedy sme zistili, že Miško má aj sedemročného bračeka v inom ústave. Boli sme ho navštíviť. Paľko bol nadšený, že vidí brata a na našu otázku, či by s ním nechcel u nás bývať, jednoznačne odpovedal: „Áno!“
S dokladmi a úradmi nám veľmi pomohla Hanka. Pre ňu nič nie je nemožné, ak ide o dobro detí v detských domovoch. Behom pár mesiacov sa z nás stala jedna veľká rodina. Rodina, v ktorej sme riešili všedné, každodenné starosti, ale všetkým piatim nám dávala pocit istoty a spolupatričnosti. Dnes majú naši synovia 25 a 23 rokov a sú z nich urastení chlapi. Na svoje deti sme s manželom právom hrdí.
Toto vyznanie som sa rozhodla zverejniť z toho dôvodu, že chcem ubezpečiť ľudí, ktorí majú práve teraz veľký žiaľ a ťažké životné obdobie, že veta: Všetko zlé je na niečo dobre nie je fráza, ale dôležitá a pravdivá múdrosť. S Vladkom sa často zamýšľame, či by sa náš život zvrtol práve takto, ak by sme neboli prešli tou hrôzou na vysokej škole.
Zuzna H.
Ilustračná foto Pixabay.com
