Švajčiarsko – francúzsky výlet s Jánom Jánošim
Ako sa dostať do Švajčiarska, presnejšie do Zurichu, odtiaľ si odbehnúť do Francúzska, potom do Alpských výšin a klesnúť k Zürišskému jazeru? Jednoducho. Sadnete do auta a po deviatich hodinách ste tam. Ale je neoceniteľné keď tam máte rodinu a vašou jedinou snahou je trafiť na adresu, kde vás privítajú, najesť vám dajú, na noc pritúlia a o nič sa už nestaráte. Tak to bolo v našom prípade. Syn s priateľkou, ktorí tam žijú a pracujú, nám pripravili neuveriteľný program a prispelo k nemu aj vynikajúce počasie. Inak cesta trvala trochu dlhšie, lebo Nemci a Švajčiari opravovali cesty. Čo na nich opravovali neviem, lebo keď som tadiaľ išiel nedávno, tak boli rovné ako zrkadlo a posledný raz si tlmiče zavzdychali na Slovensku, potom si mysleli, že parkujem. V Rakúsku je už úsek, kde sa dá ísť 140, je asi 40 kilometrový, mne sa ho podarilo predĺžiť, lebo som si nevšimol jeho koniec. Čakám srdečný pozdrav. V Nemecku je dobré ísť na Passau a Mníchov potom hravo obídete obchvatom. Nuž a tam tie momentálne rýchlostné obmedzenia dobehnete časovo na úsekoch kde sa dá ísť čo motor dá. Ale netreba to preháňať a hlavne na nikoho neblikať keď „prekáža“. Ani na vás nikto neblikne. A vo švajčiarsku ako píšu, na diaľniciach presne 120, v mestách a dedinách 50. Neuvidíte tam jediného policajta, ani policajné autá, ale ich oči sú všade. Opatrne na hranici, občas švajčiarsky colník nazrie aj do kufra. Mňa nedávno tak prevetrali, že som ani nedýchal. Našťastie ten colník asi nemal čuch. Keby tam bol Labrador na drogy, tak ide s nami, taká klobásová vôňa z kufra „trčala“. Objavil síce 6 fliaš Tatratea, ale našťastie tomu nerozumel a ja som sa tak rozkašľal ukazujúc na tie fľaše, že si myslel, že to je naozaj len čaj na moje liečenie…:-) Sláva tomu, čo ten názov vymyslel.
Nuž ale poďme k prvému dňu. Výlet do Francúzskeho Alsaska, kde sa vraj rodí najlepšie biele vínko. Ale to aj u nás isto. Po dvoch hodinách cesty, cez Bazilej, sme sa ocitli pod vysokou horou a už z diaľky sme zazreli hrad. Našťastie sa dalo ísť až úplne k nemu autom. Najskôr nám zrak ťahali svahy a doliny obrastené viničom v hĺbke 750 metrov a potom ako z rozprávky sa vynoril majestátny pieskovcový hrad hnedočervenej farby. (francúzsky Château du Haut-Kœnigsbourg, nemecky Hohkönigsburg) Tí stavitelia boli figliari. Celý kopec je z toho pieskovca, tak len ťažili a stavali, materiál bol na mieste. Dnes patrí k najnavštevovaneším pamiatkám vo Francúzsku, ročne sem príde okolo 500 tisíc návštevníkov. Ako to už pri hradoch býva, jeden ho postaví, potom oň príde, ďalší ho prestavia a ktosi iný ho vyplieni a zbúra…
A tak to bolo aj v tomto prípade. Postavili ho v 12 tom storočí. Vládcovia sa striedali, od 15 teho storočia patril hrad Habsburgovcom. Počas tridsaťročnej vojny ho zničili švédske vojská a hrad chátral niekoľko storočí. V roku 1900 ho začali rekonštruovať a po ôsmych rokoch sa dočkal dnešnej podoby. Ale obrázky hádam napovedia viac.
Château du Haut-Kœnigsbourg
Po dvoch hodinách prehliadky hradu a okolia sme sa za pol hodinky, samozrejme autom, dostali do neskutočnej rezervácii , kde nás čakalo takmer dvesto opíc na ploche 20 hektárov. Na začiatku sme dostali inštrukcie ako sa k nim máme správať, opice ich už mali, vyfasovali sme aj pukance, s ktorými sme ich mohli kŕmiť. Opice pre nás nemali pripravené nič. Chvíľami som sa cítil diskriminovaný. Tie krásne opičky pochádzajú z pohorí v Maroku a v Alžírsku. Čiže z približne rovnakých klimatických podmienok ako v Alsaských horách. Jaj či boli podarené, disciplinované. Niektoré nás mali ako sa hovorí na háku a vyvalené na kmeňoch nás ignorovali. Ale boli aj zhovorčivejšie a smelšie a tie si pokojne z ruky zobrali pukance a ukázali nám aj drobné potomstvo. Ja som si tiež sadol na lavičku a čakal som či mi niekto pukanec dá a dočkal som sa, možno si ma splietli s orangutánom. V tento deň nám úžasne prialo aj počasie, veď sa pozrite:
Opice a ja
A po ceste späť nám naše ratolesti prichystali ešte jedno prekvapenie. Ratolesti preto, lebo na výlete bola spolu s nami aj mama priateľky nášho syna. Mestečko Colmar. Privítala nás v ňom socha slobody, presne taká istá ako v Amerike, len menšia. Dozvedeli sme sa prečo. Z tohto mestečka totiž pochádza jej autor francúzsky sochár a architekt Frédéric Auguste Bartholdi.
V centre mesta sa nachádzajú najmä staršie budovy, väčšie množstvo stavieb v nemeckom gotickom štýle a v ranom renesančnom štýle. Nuž, nič lepšie sa nemohlo stať . Nemecká gotika s francúskym šarmom. Nachádza sa tu množstvo starých kostolov, medzi ne patrí Kostol Saint-Martin (13. storočie), jeden z najväčších a najzaujímavejších. Aj ten sme navštívili. Keď sme vyšli z parkovacieho domu, to akoby sme vošli do rozprávky. Slovami ťažko opísať, aká tam vládla pokojná, veselá atmosféra. A tie domy, no čarovné. A majú tam aj malé „Benátky“. A dobre sme sa tam aj napapali. Hĺaďte priatelia:
Colmar
Priatelia cestovania chtivý, videli ste, čo sa dalo stihnúť za jediný deň. úprimne vám to prajem. Stačí, keď si jeden rok odpustíte more a nahliadnete sem. V ďalšej časti sa vrátime do Švajčiarska, kde sme sa dostali na jednej unikátnej technickej vymoženosti do hôr a hľadeli sme do doliny z výšky kilometer aj tristo metrov. Bolo treba orlý zrak. A potom sa ešte poplavíme po Zürišskom jazere do jedného krásneho prístavného mestečka.
Text a foto Ján Jánoši
