Putujeme po Švajčiarsku s Jánom Jánošim

Syn s priateľkou pripravili ďalšie prekvapenie a to len 75 kilometrov od Zürichu. Dedinku Stoos. Takých dediniek je tam pravda veľa, ale táto je niečím výnimočná. Vedie do nej zvláštna pozemná sudovitá lanovka. Najstrmšia na svete, má sklon 110 %, čo znamená 47,7 stupňa. Ja som o tejto lanovke vedel už dva roky, že ju stavajú no netušil som, že sa na nej raz budem viezť.

Cesta po Švajčiarskych diaľniciach ubehla rýchlo a zrazu sme sa ocitli na mieste. Zaparkovali sme až úplne navrchu parkovacieho domu. To preto, aby som tú lanovku mohol vidieť v plnej kráse ,darmo syn šomral, že sa nám auto prehreje…:-) A aj som ju videl a práve sa 4 sudy gúľali hore svahom do takého divného tunela. Ako vyštudovaný strojár som sa začal hneď zaujímať o techniku.  Poza búčky som nakukol na koľajnice a zazrel som aj laná, priemer hádam 4 centimetre. Keď som si však predstavil tú hmotnosť, keď nás do každého suda natlačia po 34 kusov ako Záhoráci kapustu, krát 4 rovná sa 136, krát 80, takmer 11 ton a ešte k tomu lanovka zo 4 tony, no zbohom, už sa mi to lano zdalo príliš tenké…:-) A rovno som si predstavoval čo by sa stalo, keby to lano ruplo. Isto by sme zbúrali parkovací dom a íverčeky z nás by hľadali na kopci oproti. Začal sa mi premietať celý život aj to, že v Tatrách som sa dostal najvyššie na barovú stoličku. A mňa idú teraz vytrepať do nebies… nastúpili sme do sudov a zrazu sa pohli. Ľahučko, ako v perinke a sudy sa s nami naklápali podľa toho ako strmo sme išli. Vyjdúc z prvého tunela ma skoro uchytilo od ľaku, vedľa nás prefrčali sudy smerom dole. Jediný úsek presne v strede trate bol dvojkoľajný a už mi bolo všetko jasné. Jedna súprava ide hore, druhá dole ako na hojdačke. Za 4 minúty sme boli na mieste. Prešli sme  1720 metrov do výšky 743 metrov. Nebo to ešte nebolo, ale predsieň isto. Mimochodom, tú lanovku stavali 14 rokov, mali k nej 11 referend a stála 52 miliónov švajčiarskych frankov.

V dedinke Stoos žije okolo 100 obyvateľov, všetci by sa naraz zmestili do tej lanovky. Nepremávajú tam žiadne autá, len koníky ťahajú koče s lenivými turistami. Cesta k ďalšej lanovke je asi pol kilometrová. Nasadáme a ideme vyššie. Ale ani to ešte nie je koniec. Prestupujeme na ďalšiu lanovku a za hlaholu zvoncov sa šinieme k výšinám. Chvíľami sa cítim ako orol a nestačím hlavou krútiť, koľko krásy sa zjavuje. Sme na mieste. Tie zvonce neboli nebeské, to kravičky sa pásli na svahu. No dobre, my sme prišli lanovkou, ale ako tie kravičky?

Po svojich. Je to až neuveriteľné. Ale ani jedna však nebola fialová. Milka mala hádam voľno…:-) Po ceste hore som si všimol nejaké stavby, to boli ich stajne.  Po pár metroch sa dostávame na vyhliadkovú plošinu. A hľadíme do doliny ako bacil do lekárne. Neskutočné, krásne úchvatné, tá dolina je hlboká 1300 metrov. A to jazero sa volá aj jazerom štyroch kantonov, také je rozľahlé a kľukatí sa pomedzi majestátnymi horami. Cítiť vôňu trávy, kvetov, vôňu života… Nikdy by som si nebol pomyslel, že raz budem závidieť kravičkám…:-)

Priatelia, je veľa krásy aj  na tomto našom slovenskom svete, zachovajme si ju strážme si ju, ona sa nám za to odmení.  Nabudúce sa budeme plaviť 40 kilometrov po krištáľovom Zürišskom jazere…

Text a foto Ján Jánoši

A ja ešte dodávam:

Šikovný je tento Janko Jánoši, ktorého hlas sme často počúvali zo Slovenského rozhlasu. A pozrite sa, aké nádherné veci vyrába:

Viac si pozrite na https://www.facebook.com/santjanosi/

Libuša Sabová

Vaše komentáre