Vitaj, staroba! Vojdi do života, len nech to veľmi nebolí…
Vitaj, staroba… vojdi do života, len nech to veľmi nebolí… buď zhovievavá a mysli na to, že už nemám toľko síl ako za mladi, aby som sa hrdinsky bránil a tasil meče… ani jazykom, veru… ani slov už veľakrát nenachádzam v tom správnom vrecku, aby som opísal, čo sa so mnou a vo mne deje… a nerozumiem skoro ničomu, ba ani nikomu a veľakrát ani najbližší mne… i spomeniem si na minulé a dávne s povzdychom, ale akosi mi neslúži pamäť rozpamätať sa, čo som na raňajky vložil do úst a či som vôbec niečo… a či zaplatil povinné mesačné platby. Nie som už dostatočne rýchly a ani obratný, veď po takom odpichnutom Rittbergeri v mojom veku by som skončil na traumačke a keď si predstavím komunikáciu so štyrmi stenami nabielo a hadičkami, až mi úzkosť zviera hrdlo v predstave. Doľahla si na mňa, až hruď priľahla celou svojou striebornou krásou a pod tým tlakom som si nie istý, či to je nový druh ochorenia, alebo… ma dláviš bližšie k zemi. Cítim… i keď sa necítim už potrebný pre tento svet… a dal som zo seba to najlepšie… nezapadám do vivat tabuliek a štatisticky som v kolónke na odpis. Priradili číslo… bez mena… veď kto by ma po mene oslovil… kto by nadviazal kontakt s vráskami a zrobenými rukami bez manikúry? A zašvitorím si (i mi zašvitorí v šedých závitoch) s ranným vtáčím spevom, vložím sa do role dirigenta a i keď zabudnem slová piesne, kráčam ďalej… vŕzgajúc v kostiach, o palici a i dvoch, možno ležiac na lôžku… hľadiac za svetlom nádej k oknu… a ty, staroba, objímaš ma takým silným stiskom… až mi kosti gniavi… praskajú pod každým dotykom a zakvília… No hluchá si a ideš si svoje… tak rád by som znova lietal a možno i vrátil čas, keby bolo v silách pútnika… mať o pár krížikov menej… znova sa naplno smiať so životom vo dvojici… tešiť sa na výlet a nie plánovať prehliadku u lekára a cítiť sa ako inventár na urgente… nejesť farmaká ako lentilky, ktoré beriem veľakrát zo zvyku a pre vnútorný pokoj na odporúčanie niekoho, pre koho znamenám opotrebovaný materiál… Bože… i k Tebe sa utiekam, keď si spomeniem, že… a aj už zabúdam, čo som vykonal a ako sa zachoval a či dobre… správne… slová uniknú a vyrieknem i to, čo malo byť ukryté svetu a pred ním a… hanby si narobím… ale každý cirkus trvá tri dni… i ten môj… oprášim sa, strasiem zo seba nános a… prijímam ťa v mojom bytí. Priateľka staroba sa v zrkadle na mňa aj zaškerí… pousmeje i sa mi vysmeje… priamo do tváre… cez okuliare so silou plus a mínus… rozmazane i oči (pri)žmúriac pre zaostrenie obrazu. Dostihla si ma… a pevne chytila za ruku… trasúc sa chladom… i strachom, čo bude zajtra… a či bude… či nepríde povolávací rozkaz dostaviť sa pred bránu na konci sveta…
Nehnevám sa na teba, vedel som, že tomuto stretnutiu sa nevyhnem… i keď som ani len nepomyslel na to, keď som bol pri sile, že to RAZ príde… a kedy nastalo stretnutie, ani som si nevšimol. Postupne si sa prikrádala… v tichu… bez veľkých slov a fanfár… vkročila bez zaklopania a zrazu… stala sa spoločníčkou pri stole. Kávu odmietla, na čaji si pochutnala… i koláčik zahryzla, cukor kontrolovala okom znalca, aby nebola galiba a krik od panej v bielom. Nie Levočskej, tá nevyštudovala medicínu. A ja… žijem si v tvojej blízkosti… dýchaš mi až na krk a dobíjaš sa k myšlienkam… ale… nikdy nenapadneš moju dušu… vezmi si smrteľné telo, nemohúce, ale nad dušou nie si paňou.
Slimačím tempom si vychutnávam minútu… hodinu… dni… nenáhlim sa… už mám na všetko toľko času… i keď mi odbíjajú ručičky na hodine pieseň lúčenia… Staroba… patrí mi, až sem som sa dopracoval… s námahou a spravodlivo… a zavonia jar a leto ohreje zhrbený chrbát… a… ja budem čakať na večnú mladosť a dosýta naplním pľúca vzduchom… a krídla sa naučia znova lietať… a keď raz ustanem… obzriem sa späť… poďakujem a vydám sa na cestu tam, kde sa spieva večná Óda na radosť.
Text Alenka Medvecká
Foto Depositphotos.com
