Najčítanejšie Vaše príbehy 

Staršia žena -mladší muž? Môže to fungovať?

Vyhliadky na budúcnosť neboli  práve ružové. Manžel mi zomrel a odrastené deti ma už takmer nepotrebovali. Žila som len pre seba a pre svojho psíka. Cítila som sa  prázdna a opustená. Akoby som bola na svete prebytočná. Môj týždenný program pozostával z tých najmonotónnejších úkonov. Do práce, z práce, večer televízia, vyvenčiť Alika a späť. Cez víkendy som vyrážala na chatu. Občas sa ku mne pripojili syn alebo dcéra so svojimi partnermi, takže mi bolo veselšie, ale ostatné dni boli všetky rovnako šedivé a prázdne.  Cítila som , ako starnem. Mala som už po päťdesiatke, ale pripadala som si na sto. „Nie si chorá?“ povedala mi priateľka, s ktorou som si občas zašla na kávu. „Vyzeráš ako mátoha. Čo je s tebou?“ Ani som jej nedokázala poriadne odpovedať, čo mi chýba. Fyzicky som bola fit, ale potrebovala som milé slovo a spriaznenú dušu. Podporu človeka, ktorý by ma mal rád a ktorému by som mohla oplácať jeho starostlivosť. Od manželovej smrti som však nič podobné nezažila a myslela som si, že už ani neprežijem. Jediné, čo ma okrem detí tešilo, bola moja práca. Pracovala som ako laborantka vo výskumnom ústave. Medzi svojimi skúmavkami a roztokmi som trávila  viac a viac času, priberala som nové úlohy, len aby som zabila čas a zabudla na svoju vnútornú prázdnotu. „Potrebujeme zaučiť nového kolegu. Chcel som vás poprosiť. Viem, že to nie je bohvieaká výhra, ale s vašimi skúsenosťami to bude určite hračka,“ poprosil ma jedného krásneho dňa šéf. „Samozrejme, pán docent. Nebude to problém. Kedy má nastúpiť? Prijala som to , ale veľkú radosť som z toho nemala. Chcela som zostať uzavretá vo svojom trápením. Začal sa mi páčiť pocit  ukrivdenosti, byť opustená a ako sa vraví, pestovať si svoju depresiu. A teraz by mal moje smutné myšlienky vyrušiť nejaký cucák, ktorý akurát vyliezol zo školy?! „Už zajtra. Bude sa u vás hlásiť o siedmej ráno. Volá sa Filip Rajský.

Ako v zlom sne

Na druhý deň ráno som ako na potvoru zaspala. Ani som nemala čas namaľovať sa, upraviť sa trošku. O minútu sedem som vbehla do ústavu. V tom chvate som si ani  nevšimla, že s vrátnikom komunikuje nejaký vysoký urastený brunet. Náhle sa vztýčil a skrížil mi cestu. Neubrzdila som a zastavila som sa až na zemi. „Človeče, to nemôžete dávať pozor!“  trela som si podvrtnutý členok. „Prepáčte, nevidel som vás. Ste v poriadku? Úprimne sa strachoval. Ťažkopádne som sa postavila. V tej chvíli vyšiel vrátnik zo svoje  búdky. „Tak vidím, že ste sa už zoznámili, pani inžinierka. Tento mladý muž na vás čaká už dobrých dvadsať minút. Vraj u nás bude pracovať,“ prekvapil ma.  Naozaj originálne zoznámenie s novým kolegom. Pripadala som si trápne a keď sa na mňa Filip znovu usmial a podával mi ruku, cítila som, ako sa červenám. Zrazu som bola na seba nahnevaná, že som sa ráno nestihla trošku poľudštiť. „Filip Rajský, teší ma. Pán docent mi povedal, že u vás budem v tých najlepších rukách, „ povedal. Zakoktala som niečo v tom zmysle, že dúfam, že sa mu bude u nás páčiť a vyzvala som ho, aby išiel za mnou do laboratória. „Musíš sa chovať ako šéf. Ten mladý krásavec ti nesmie prerásť cez hlavu, „ opakovala som si stále dookola, keď som Rajského oboznamovala s chodom laboratóriá. Svojou  sebaistotou, alebo možno skôr svojou mladosťou,  mi začal ísť na nervy. Dni sa vrátili do starých koľají. Filip sa ukázal ako naslovovzatý odborník. Chémii rozumel a mne vďaka nemu ubudlo veľa práce, z čoho sa vlastne ani nebola taká nadšená, pretože mi zostávalo viac času na môj smútok a túžbu po lepších časoch. Od jeho nástupu uplynul presne pol rok.

Prekvapila úprimnosť

Raz sme museli zostať v ústave dlho do noci. Potrebovali sme dokončiť pokus, ktorý sa nedal prerušiť. „Dúfam, že vášmu dievčaťu nevadí, keď vás tu držím dlho do noci,“ nevinne som prehodila, aby reč nestála. „Nikoho nemám,“ odpovedal bez záujmu. Trapas. „Prepáčte, to som nevedela,“ chcela som ukončiť konverzáciu, ale inokedy uzavretý Filip sa zrazu rozhovoril. Povedal mi o svojich rodičoch, o tom, že bol vymodlené dieťa, ako  mama po pôrode zomrela a vychovával ho len otec s babkou. Ako veľmi ju miloval, pretože ho dokázala pohladiť, čo otec nikdy neurobil. „Pred rokom zomrela. Tesne po mojej promócií. A stále mi chýba,“ zveril sa nakoniec. V tej chvíli mi ho bolo strašne ľúto. Pripadal mi ako vtáčatko vyhodené z hniezda, ktoré túži po ľudskom teple. „Viem, čo to je, Pred dvomi rokmi mi zomrel manžel. Časom to prebolí,“ vzala som ho za rameno, hádam preto, aby vedel, že som na jeho strane. „Ste skvelá, žena, ďakujem,“ povedal. „A vieš čo, tykajme si. Vyzerá to, že u mňa v laboratóriu zostaneš natrvalo. Som Jarka.“ „Filip,“ podal mi ruku a priateľsky sme sa pobozkali. Tykanie sme zapili vínom, ktoré som mala pre všetky prípady nachystané medzi roztokmi a domov sme išli až hlboko po polnoci.

Budúcnosť?

Od tej zvláštnej noci som sa každé ráno nevedomky pekne upravila. Nepripúšťala som si, že je to kvôli Filipovi. To by bolo predsa v mojom veku smiešne, veď mal sotva dvadsaťpäť rokov. Jednoducho, chcela som sa páčiť sama sebe. „Dnes si pekná,“ pochválil ma raz v piatok. „Čo budeš robiť cez víkend?“ Nemala som žiadny plán. Slovo dalo slovo, ani neviem prečo som to urobila, ale vyrazila som s Filipom na jeho chalupu. Lepší víkend som dlhé roky nezažila. Pripadala som si ako pubertiačka  a bolo mi krásne. Je perfektné  nájsť výborného kamaráta. „Mám ťa rád,“ povedal v sobotu večer a chytil ma za ruku. Nechápavo som sa na neho pozrela a dlho som sa nezmohla na slovo. Kamarátstvo, to áno, ale láska? „Filipko, neblázni. Som oveľa staršia a ty máš život pred sebou. Len si to nahováraš, pretože ti chýba babička. Pokojne ti ju budem robiť, ale vezmi rozum do hrsti. Nájdeš si nejaké mladé dievča a budeš chcieť mať rodinu,“ snažila som sa ho presvedčiť. „Nie, nie, nie,“ odporoval. „Kým budem mať teba, tak žiadnu inú nemôžem milovať. Si pre mňa jediná. Ver mi.“ Zostala som neoblomná. Pripadala by som si nenormálne, keby som pristúpila na myšlienku, že môžem milovať o  vyše 25 rokov mladšieho muža. Odišla som do izby a hneď ráno som odcestovala. V pondelok som prišla do práce, Filip tam už bol. Ani jeden z nás nechcel začať rozhovor. „Chcel som ti povedať,“ prelomil mlčanie, „že to, čo som v sobotu povedal, platí do bodky. Milujem ťa.“ Kapitulovala som. Pohladila som ho na tvár a nebolo potrebné niečo dodať.

Most cez generáciu

O našej láske vedelo len niekoľko našich najbližších známych a tí nám ju zo srdca želali. Všetci mi tvrdili, ako som omladla, že vyzerám výborne. Veď prečo nie? Po rokoch som sa zase cítila plná elánu. Boli to azda najkrajšie mesiace v mojom živote. Vo svojich citoch som sa však musela trošku krotiť, aby som nebola sklamaná, keď si raz Filip bude chcieť založiť rodinu a nájde si mladú nevestu. „Má právo na život, nesmiem mu brániť,“ donekonečna som si opakovala, keď sme v jednej posteli zaspávali. Tá chvíľa prišla, ale vôbec som na ňu nebola pripravená. Prežili sme spolu úžasných desať rokov, za ktoré Filipovi nikdy neprestanem byť vďačná. Obaja sme začali tušiť, že nás vzťah nemá perspektívu. To zistenie trošku bolelo, ale rozišli sme sa ako priatelia. Filip sa oženil. Jeho ženu poznám – vlastne som mu ju tak trošku sama našla. Dokonca ma poprosil, aby som mu bola na svadbe svedok. Keď sa im narodil malý Filipko, išla som za kmotru. Takže nakoniec som im robila náhradnú babičku. Pripadá vám náš príbeh bláznivý a nenormálny? Ale prečo? My sme boli a dúfajme, že aj sme šťastní. Potrebovali sme jeden druhého. Keby nebolo Filipa, asi by som už dávno posedávala s babkami v parku a kŕmila holuby. Takto zase viem pre koho a prečo žiť. Zrazu mám tri deti. Mladí sa práve chystajú na výlet do Ameriky a adoptívna babička Jarka postráži Filipka mladšieho. A verte, že rada.

PhDr. Lenka Kolajová, psychologička

Staršia žena – mladší muž? Prečo nie! Len to zvládnuť !

Staršia žena a mladší muž. Pár, ktorý je nápadný  a mnohých nenechá na pokoji, na rozdiel od páru opačného – starší muž a mladšia žena, kedy sa spoločnosť až tak nepohoršuje hádam preto, že to býva častejšie a tiež „historicky prijateľnejšie.  Naša hrdinka úprimne vyjadruje pocity, ktoré potvrdí väčšina osamotených žien, ktoré sa vysporiadavajú s procesom starnutia. Teraz nemám na mysli len biologický proces, ktorý je na prvý pohľad najviditeľnejší, ale predovšetkým proces psychologický. Odchod detí z domu a založenie vlastných rodín, úmrtie partnera, strata radosti a lásky, hormonálne zmeny súvisiace s klimaktériom, zmena telesných proporcii… atď. Toto obdobie života však nemusí byť len „čakaním na koniec,“ či zúžením života len na prácu. Môže byť aj ďalšou plnohodnotnou etapou ľudského žitia, ku ktorému rovnako ako práca patrí aj láska, priateľstvo, túžba, sex, radosť. To všetko by malo mať v našom živote to správne miesto, či máme dvadsať, alebo päťdesiat. Myslím si, že našej hrdinke máme čo závidieť – odvahu vstúpiť do takého nerovného vzťahu, schopnosť vychutnať všetko, čo vzťah ponúkal, s pocitmi, že je tu a teraz a pritom racionálne i emocionálne zvládnuť tušenie  možnej zmeny, že je to stav dočasný, nie definitívny. Sama aktérka potvrdzuje, že jej život získal úplne iný zmysel i smer. Len ona sama má právo posudzovať, či to bola správna voľba, alebo nie.

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články