Som stará mama na diaľku a môj displej telefónu je najbozkávanejší na svete
Prvý vnúčik, deti sa stali definitívne dospelé, syn sa zmenil na otca a nevesta na mamu. Samozrejme, zažívam neopísateľný pocit radosti, ale aj ťažké chvíle. Nebývam totiž za rohom, aby jedinečné a výnimočné puto, ktoré sa vytvorí medzi starými rodičmi a vnúčatami fungovalo naplno. Nemám žiaden manuál, ako sa stať najlepšou starkou, ktorou by som chcela byť, a navyše na vzdialenosť viac než 1200 kilometrov bude poriadne komplikované, aby som vnuka objímala a správne rozmaznávala, ako sa na starú mamu patrí. Už pri prvom stretnutí s malým voňavým bábätkom ma zalievala vlna najnežnejšej nervozity. Nebyť sĺz, čo ma štípali v očiach, pripomínalo by mi to rande naslepo. Čakalo ma obrovské prekvapenie. Vnúčik bol v skutočnosti iný, ako na fotografiách v mobile. Krajší, menší, ružovejší. Neha a zážitok tej najväčšej intenzity sa nedá ani opísať. No bol tu aj smútok, že som tu len na chvíľu. Podržím ho zopár dní v náručí a zasa odletím. Mesiac-dva ho neuvidím. Dá sa to? Premýšľam, že si kúpim hojdacie kreslo a naučím sa štrikovať, nech mi čas rýchlo uletí. Totiž taký obrázok mám v hlave pri spomienke na svoju mamu. Syn mal čiapočky a svetríky vo všetkých farbách. Ja mám, našťastie, aj inteligentný telefón. Ale, poviem vám, nie je to ono. Úprimne sa priznávam, počítam dni a neviem sa dočkať, kedy budeme opäť spolu.
Text a foto Adriana Macháčová
