S tými našimi kúpeľmi to ide akosi dole vodou
Každého, kto podstúpil závažný chirurgický zákrok, pošle lekár na zotavenie do kúpeľov, zadarmo, alebo od minulého roka, takmer zadarmo. Môže si vybrať z niekoľkých možností, ale keďže každé slovenské kúpele liečia všetky indikácie, od onkologických, cez choroby tráviaceho ústrojenstva až po nervové poruchy, rozhodne napokon lokalita. Zrejme preto človek v Bardejovských kúpeľoch stretne poväčšine východniarov. A aj ja, Košičanka, som sa tam ocitla z podobného dôvodu. Nie však zadarmo, ani skoro zadarmo. Ja som si pobyt zaplatila sama, vrátane príplatku za jednolôžkovú izbu, i za výber izby číslo 5, vo vilke Marína, s balkónom a výhľadom do lesa. Šesťsto eur za sedem nocí. Prvého júna sa vilka Marína po zime otvorila pre hostí a ja, po necelých dvoch hodinách cesty z Košíc som v nej bola prvá. Dvere na všetkých izbách boli dokorán pootvárané a tak som využila situáciu. Pokazený rádiobudík som vymenila s funkčným z izby na prízemí a uteráky z izby od naproti, lebo moje boli otrhané.
Vtedy sa zjavili dve upratovačky a ja som si od nich vyprosila vankúš navyše. Ochotne mi ho dali. Lenže nešla teplá voda. Usúdila som, že po zimnej uzávere zabudli zapnúť kotol, preto som zašla na recepciu a nahlásila to. „Ta to musí pani vedúca.“ Povedala recepčná. Vtedy som ešte nevedela, že v Bardejovských kúpeľoch je vykurovacia sezóna po celý rok a že v noci premrznem na kosť. Na kotol sa totižto nikto neprišiel pozrieť. Druhé ráno som na recepciu zašla znova a znova nič. Lenže medzitým mi upratovačky odniesli môj vankúš navyše. Vyhľadala som ich a ony že … vedúca im povedala, že na vankúš nemám nárok a že tú druhú posteľ nesmiem používať, ani pyžamo si na ňu nesmiem dávať, ba ani sadať si na ňu nemôžem, lebo ja som si zaplatila iba jednolôžkovú izbu. „Tak si ju odneste a v izbe mi nechajte iba veci, ktoré používať môžem.“ Vybuchla som. V izbe 15 stupňov, teplá voda nejde a vzali mi môj vankúš. Čo teraz?! Idem za lekárkou, ktorá mi predpísala procedúry. Je to vzdelaná žena, aj milá sa mi zdala byť. Určite ma podporí, veď je to všetko ako z Kafkovho románu, čistá bizarnosť. Lekárka ma pozorne vypočula a hovorí: „Viete, za Mečiara dostalo tieto kúpele robotnícke hnutie, viete, Janko Ľupták a majiteľom sa tak stal jeho príbuzný, tam hore, pri tom drevenom kostolíku si postavil dom, čo dom, vilu, vozí sa na mercedese a takto to tu funguje…“ Vyžalovala sa mi, posťažovala, ale nepomohla.
Skúsim marketingové oddelenie, povedala som si, niekto, kto sa živí obchodnou politikou firmy by mohol chápať, že ja som platiaci klient. Na chodbe som natrafila na skupinku kyprých žien v uniformách. Opýtala som sa ich, kde marketing nájdem. Zjavne som ich vyrušila. S nevôľou sa ku mne otočili a namiesto odpovede ukázali rukou na budovu oproti. Dobrý kolektív, majú dobré vzťahy, len keby sme sa im tu nemotali popod nohy my, klienti. Pomyslela som si. Marketingová riaditeľka bola mladá, mala čistú pleť i čisté nechty, a hoci som to vyhodnotila ako sľubné, pustila som sa do nej dosť zhurta, moja zlosť totiž gradovala pri pomyslení, že musím znova opakovať že studená voda, i radiátory, že vankúš… „Ja viem, veď aj ja, čo vám budem hovoriť, viete v akom stave sú superior apartmány? No proste strašné, normálne som ich nafotila a ukázala som generálnemu, takže konečne začali s rekonštrukciou…“ Povedala mladá sľubná marketérka, a tu som si spomenula na slová mojej starej mamy. „Máš pravdu, ale nepomôžeš si.“ Hovorievala. Prezliekla som sa do teplákov, vrazila som si do uší MP3 s Bonnye Tyler a nasávala jej guráž. Chcela som vybehať svoju bezmocnosť.
Keď som bežala okolo Ozónu, videla som, ako upratovačky metlou zhadzovali lastovičie hniezda. Večer, zabalená do deky som sa pozrela na tripadvisor. Bola som zvedavá, aké recenzie na Bardejovské kúpele napísali zahraniční hostia. Bola tam iba jedna. The staff are very rude (Zamestnanci sú veľmi nezdvorilí).
Text a foto Štefánia Opremčáková
