S bývalým televíznym moderátorom Vojtom Keszelim o jeho druhom a treťom talente
Ďakujem osudu, že som sa počas celej svojej televíznej kariéry redaktora, či moderátora a zavše i ako režiséra mohol venovať umeniu audiovizuálnemu. Boli to vzrušujúce a krásne časy. Aj som si ich užíval naplno. Žiaľ, rýchlo sa minuli. Je tu čas dôchodku a s ním môj výtvarnícky reštart. Stále hľadám a skúšam nové tvorivé postupy i techniky. Taktiež sa usilujem zužitkovať všetko to, čo som sa za tie roky naučil.
To je práve to, čo ma u teba Vojto prekvapilo. Sedeli sme roky v ekonomickej redakcii tri metre od seba a ja som nikdy nevedela, aký si ty zručný. Kde sa to v tebe vzalo?
Odpoveď je jednoduchá. Začalo sa to už v rannom detstve. Vyrastal som na dedine a rodičia mi nezakazovali siahať na tzv. nebezpečné náradie. Namiesto zákazu ma veľmi skoro naučili bezpečne ním narábať. Preto otcova sekera, dláto, či ostré nože, no neskôr i elektrická cirkulárka boli pre mňa často lákavejšie, než vláčik, či autíčko. Odhadujem, že mojim prvým, „umeleckým dielom“ bol nejaký ježko, čiže kus dosky, do ktorej som natĺkol aspoň kilogram klincov rôznych veľkostí. Dnes ma samého prekvapuje, že ovládam pomerne široký rozsah spôsobov stvárnenia hmoty. Kto videl moje objekty vie, že sa nevyhýbam časovo náročnému zhotovovaniu drobných, jemne vypracovaných ornamentov z drôtu takmer bez akéhokoľvek náradia, ale ani hlučnejším, tzv. motorizovaným dielenským postupom, ako sú rezanie, vŕtanie, či zváranie kovu, či fyzicky náročné ručné sekanie a leštenie kameňa.
Ale nevyhýbal si sa ani ženským ručným prácam…
Nebol to len otec, ktorý ma nenápadne priučil rôznym zručnostiam. Rovnakým dielom sa o moje šikovné ruky zaslúžila aj moja mama. Sama neustále tvorila. Pamätám si ju, ako v rámci aktívneho oddychu vytrvalo štrikovala, háčkovala a vyšívala.
Niekedy na prahu dospelosti ma požiadala, aby som jej zohnal vhodný návod, podľa ktorého by sa naučila techniku uzlovania, makramé. Potrebné podklady som jej dodal, ale ju to nakoniec nezaujalo. Mňa áno, tak som sa vytvárať vzory technikou makramé naučil ja. Svoj talent uzlovania som si vybrusoval na ďalšej životnej ´štácii´, počas povinnej vojenskej služby. Dva roky ubíjajúcej nudy som si krátil aj tvorbou uzlovaných darčekov podľa objednávok kamarátov v uniforme, ktorí ich potom posúvali svojim priateľkám. Splácali mi ich na vychádzkach v krčme U Tonky tekutým zlatom. Počas vojenskej služby sme v kasárňach vyrábali všeličo. Pomáhali sme si pritom lupienkovou pílou, nožnicami i lepidlami…. Na povale rodičovského domu leží dodnes torzo nočnej lampy z preglejky, ktorú som vyrobil ako vojak ČSLA. Je to klasika, otŕčajú sa na nej holé baby. Dnes ma priťahujú ma najmä témy na drobné a duchaplné, rovnako i vtipné, úsmevné artefakty. Často vyrábam veci každodennej potreby, ktoré obohacujem vždy o nejakú pridanú hodnotu. Napríklad také, v meste i na dedine, prepotrebné metly z prútia, či z ciroku. Dávam im neobvyklé tvary, zdobím ich výpletom, či rezbárskou technikou. Usilujem sa, aby aj takéto jednoduché veci boli farebné, veselé. Aby nám trošku rozjasnili naše často ponuré všedné dni.
Toto ma z Vojtových talentov najviac očarilo! Nádherná mozaika ešte v plnom pracovnom nasadení
Čo poviete na tmavú blúzku dievčatka?!? Dokončil som ju ani nie pred hodinou. Jej háv som vytváral nenáhlivo približne týždeň. Použil som doň rôzne odtiene bielej a čiernej keramiky. Je tam asi šesť, či sedem ich farebných stupňov. Zdá mi, že tá mozaikovaná blúzka je vcelku vernou kópiou originálu z fotografie, ktorú som vám nedávno predstavil.
Teraz sa už dostávam do záverečnej etapy prác. Zostáva ešte vyskladať nejaké neutrálne pozadie portrétu. Zvláštne, ale v tomto štádiu tvorby sa ma namiesto radosti zvyčajne zmocňuje akýsi neurčitý smútok. Takto to býva vo finále vždy. Určite to mnohí dobre poznáte tiež. Je to preto, lebo dielo si po dokončení začne “žiť vlastný život”, v zásade nezávisle od vôle autora.
Nuž, tak je to veru!
Čitateľky Superbabiek srdečne pozdravuje Vojtech Keszeli