Kategória: Rozhovory

Záchranárom, ich práci a momentálnemu enormnému nasadeniu so zvýšeným rizikom možnej nákazy koronavírusom COVID-19 sme venovali už niekoľko článkov. Dnes sme sa stretli s dlhoročnou záchranárkou Bc. Zitou Csemezovou slúžiacou na stanici RZP v Seredi. Pani Csemezová, ako dlho ste profesionálnou záchranárkou? K záchrannej službe som nastúpila v roku 1986. Pred nástupom na záchranku som pracovala na ARO v Galante a predtým vo vojenskej nemocnici. Máte teda veľmi dobré základy, hlavne z ARO. Na záchranke teda pracujete viac ako 30 rokov. Dá sa k niečomu počas vašej služby v minulosti…

Nie je to nič výnimočné. Moje rúška nie sú na jednotku, lebo som krajčír samouk, ale verím, že pomôžu. Kamarátke z detstva som posielala strihy a návod, ako má šiť rúška priamo do epicentra v Taliansku. Bola zúfalá, že nič tam nefunguje. Všetko je zatvorené, rúška už nemajú. Viem, že to nemajú ľahké a aspoň takto môže aj ona pomôcť. Pomáhať je pre mňa samozrejmá vec. Aj nám veľa ľudí pomohlo a ja  by som nemohla so založenými rukami len tak sedieť. To nedokážem! Valika Má len 52 rokov, ale…

Moje meno je Ľubica Hajdušková, pochádzam z Hlohovca, ale už 46 rokov bývam v Pezinku. Som dôchodkyňa, ktorá rada tvorí rôzne ručné práce. Moja drahá mamička ma naučila šiť, vyšívať, háčkovať aj štrikovať, za čo som jej veľmi vďačná. Po tatíčkovi som zdedila výtvarné vlohy. Celý život som tvorila rôzne veci, pri ktorých som tieto danosti zúročila. V posledných rokoch ma uchvátili ručne vyrobení anjeli, veľmi rada si pri nich oddýchnem, je to môj relax a moja radosť. Šijem ich iba s pozitívnym pocitom a radosťou, aby boli týmito mojimi…

Po ukončení štúdií prišli desaťročia práce v televízii so spravodajským, dokumentárnym a výnimočne i s hraným filmom. Potešilo ma, keď ma vynikajúci režisér Štefan Uher v roku 1981 oslovil, aby som v jeho, dnes už klasickom, skvelom filme Kosenie Jastrabej lúky zahral seba, čiže televízneho redaktora, nakrúcajúceho reportáž na dedine. Partnerom mi bol hneď v úvodných záberoch tohto filmu oscarový Jozef Kroner. Ďakujem osudu, že som sa počas celej svojej televíznej kariéry redaktora, či moderátora a zavše i ako režiséra mohol venovať umeniu audiovizuálnemu. Boli to vzrušujúce a krásne časy.…

S manželom som sa zoznámila v roku 1976 a za 2 roky som sa vydala, odišla som žiť do Juhoslávie. Naše šťastie netrvalo dlho, len 15 rokov. Manžel náhle zomrel. Ostala mi 7 ročná dcéra a 14 ročný syn. Bola vojna a ja som sa s deťmi vrátila na Slovensko a k môjmu povolaniu učiteľky. Nepodarilo sa mi deti presvedčiť, že aj tu je ich domov. Dcéra už doštudovala v Pule. Ale mňa tam už nikto nečakal. Firma, kde som pracovala 10 rokov po rozpade Juhoslávie odišla do likvidácie. Úplne náhodou som…

Sú to presne tí ľudia, ktorých radi stretávate. Na ulici, vo vchode, v škole, či v športovej hale. Svoj život zasvätili práve športu, a napriek nespočetným úspechom nikdy neprestali byť dobrými rodičmi, starými rodičmi, súrodencami, susedmi, trénermi, pedagógmi, skrátka ľuďmi, s ktorými sa radi stretávate. Manželia Jana a Tomáš Kuťkovci. Moji rodičia. Spomínam si, ako som v detstve nenávidela hádzanú, pretože mi brala rodičov. Až oveľa neskôr som pochopila, že som o nič neprišla, pretože svoju prítomnosť doma využívali naplno, a že nie je podstatné, koľko času strávi rodič so svojim dieťaťom, ale AKO ho strávi. Spomínam si,…

Ako mladé dievča som snívala o tom, ako budem objavovať svet. Ako budem spoznávať nové krajiny a ich  kultúru. Snívala som o tom, ako sa prechádzam v Paríži po Louvri a pritom počúvam Edith Piaf. Veľmi rada som počúvala brazílsku sambu a predstavovala som si, ako aj ja tancujem v sprievode v Riu de Janero. Tieto sny a túžba po cestovaní a spoznávaní boli také silné, že som premýšľala ako ich zrealizovať. V tom čase to bolo pre mňa úplne nedosiahnuteľné. Nikdy by som nedostala vízum do žiadnej západnej krajiny.…