Tu som sa narodila a tu chcem aj dožiť!
Ako mladé dievča som snívala o tom, ako budem objavovať svet. Ako budem spoznávať nové krajiny a ich kultúru. Snívala som o tom, ako sa prechádzam v Paríži po Louvri a pritom počúvam Edith Piaf. Veľmi rada som počúvala brazílsku sambu a predstavovala som si, ako aj ja tancujem v sprievode v Riu de Janero. Tieto sny a túžba po cestovaní a spoznávaní boli také silné, že som premýšľala ako ich zrealizovať. V tom čase to bolo pre mňa úplne nedosiahnuteľné. Nikdy by som nedostala vízum do žiadnej západnej krajiny. Taktiež ani povolenie vycestovať. To je dnes už nepochopiteľné. Som šťastná, že dnes mladí ľudia už nemusia prežívať strach a neistotu, že vás vôbec pustia cez hranice.
V máji 1970 som nastúpila na Hviezdoslavovom námestí pred kinom Mladosť do autobusu s CKM do Juhoslávie. Mala som 19 rokov, nemala som žiadny plán ani peniaze, ale môj optimizmus mi pomohol k tomu, aby som uskutočnila moje sny. V autobuse som sa spriatelila s Helenkou, ktorá bola aj moja spolubývajúca. Pricestovali sme do Poreču, kde sme sa pomaly priznali jedna druhej, že chceme utiecť do Talianska. Hľadali sme spôsob, ako prekročiť hranice. Boli sme tak odvážne, že sme sa pýtali domácich, či poznajú niekoho, kto by nás previedol cez hranice. Áno, aj by sa našli, len pýtali veľké peniaze, ktoré sme nemali. Mali sme veľké šťastie, že sme stretli odvážnych mladých Nórov, pre ktorých sme boli rarita. Skúšali sme aj malý nafukovací čln, ktorý sa hneď na začiatku obtrel o ostrý kameň a praskol. Plávali sme a čln dotiahli na breh. Mali sme šťastie, že nás nikto nevidel, bola noc. Helenka vedela po anglicky. Mali sme poradu, ale ja som im nerozumela. Počkala som až dohovoria. Helenka mi povedala, že zajtra ráno nás prevezú cez hranice. Tak sa aj stalo. Mladí Nóri mali VW camper a veľký stan. Otvorili bočné dvere a povedali nám, aby sme si ľahli do priestoru pod sedadlami. Bolo to veľmi úzke, ale dokázali sme sa tam vmestiť. Sklopili sedadlá a naložili na to plno vecí. Nastala tma, cítila som sa ako v truhle. Ležali sme na boku, ja som mala hlavu pri jej nohách a ona pri mojich. Začalo nám byť veľmi teplo a nemali sme vzduch. Spotili sme sa tak, že sme boli úplne mokré. Búšilo mi srdce. Čo ak nás nájdu, aké to bude mať následky? Strach a pocit dobrodružstva, začiatok novej kapitoly môjho života sa začínal. Prešli sme hranice úspešne. Keď nás vyhrabali, tak sme boli všetci veľmi šťastní. Naša cesta pokračovala, až sme pricestovali do Paríža. Nemohla som tomu uveriť. Rozlúčili sme sa a každý išiel svojou cestou. Nóri do Nórska, Helenka do Anglicka a ja do Kanady. Ja som vlastne čakala v Paríži 3 mesiace na emigračné povolenie do Kanady. V 70-tych rokoch Paríž vyzeral ináč ako dnes. Prechádzky Parížom a návšteva Louvru sa mi zdali ako ten sen, ktorý som snívala pred par rokmi. 10 septembra 1970 letím do kanadského Montrealu. Moje 20 narodeniny sú prvé, čo som oslávila v Kanade. Nakoľko Montreal je bilinguálny, tak som hneď nastúpila na 5 mesačný kurz francúzštiny. Po skončení som sa vedela aspoň trošku dorozumieť. Hneď potom som prešla na 5 mesačný kurz angličtiny, kde som spoznala môjho manžela. Bol z Portugalska a vedel už veľmi dobre po francúzsky. Jazyk, ktorý sa veľmi dobre počúva hlavne, keď ste zamilovaný. V Montreali začalo byť veľmi zima a veľa snehu. Rozhodli sme sa ako slobodní ľudia k ničomu neviazaní, prežiť zimu na Miami. Silvester sme oslávili, kúpaním sa o pol noci v mori. Bola krásna, teplá noc a nikto na okolí. Bola som šťastná a tešila som sa ako malé dieťa. Mala som veľké šťastie, že manžel rád cestoval tak ako ja. Precestovali sme USA krížom krážom. Nejaký čas sme bývali v Los Angeles. Tam ma manžel požiadal o ruku. Rozhodli sme sa zosobášiť v Las Vegas. Tam to bolo najjednoduchšie. Ale na nešťastie sme prehrali peniaze a tak sme si zvolili Chicago. Určitý čas sme tam pracovali a našetrili si dosť peňazí, aby som mohla navštíviť po 3 rokoch moju rodinu. V roku 1973 bola vyhlásená Amnestia pre tých, čo opustili republiku nelegálne a vysporiadajú si účty za školu a majú všetky potrebne papiere na legálne vysťahovanie.
Mňa za opustenie republiky odsúdili na 18 mesiacov. Predstavte si, že by dnes zatvárali všetkých mladých ľudí, čo prejdú cez hranice. Už v Petržalke ma zatkli a odviezli na výsluch. Vôbec si neviete predstaviť ten dlhý výsluch, lebo ma upodozrievali, že som špiónka. Mali moje listy , ktoré som posielala rodičom. Videli fotografie, na ktorých stojíme pred raketami v NASA na Floride. Dlho som vysvetľovala, že nemám záujem o politiku a že som chcela len vidieť svet. Neskôr ma pustili a začal sa dlhý proces legálneho vysťahovania. Trvalo to tri mesiace a bola som rada, že môžem tento čas tráviť s rodinou. Taktiež som počas pobytu doma otehotnela. Život išiel ďalej. My sme ešte navštívili manželovu rodinu v Portugalsku a potom sme sa na peknej lodi preplavili z Francúzska do New Yorku. Odtiaľ sme sa presunuli na Floridu, kde sme nejaký čas žili. Narodil sa tu môj prvý syn. Potom sme ešte veľa cestovali. Neskôr sme sa vrátili do Kanady. Táto krajina bola k nám láskavá. Mali sme všetko, čo sme potrebovali a narodil sa nám druhý syn. Manžel pracoval a ja som si spravila niekoľko kurzov, ale stále to nebolo to, čo by ma zaujímalo. Poradili mi, aby som si spravila Video a Television Produsction v Columbia Akademy. Úspešne som absolvovala a začala som robiť to, čo ma naozaj bavilo. Cestovala som a robila som videá.Tešila som sa, že pracujem sama pre seba.
Deti vyrástli a my sme s manželom opäť veľa cestovali. Precestovali sme Európu, Mexiko, Hawai, Brazíliu…a vždy sme sa radi vrátili do Vancouveru, ktorý bol pre nás domovom. Je to krásne mesto medzi oceánom a horami, ale v súčasnosti sa už veľmi zmenil. Pribúdajú vysoké sklené budovy, žiadne historické budovy. Stavajú sa byty, ale ich cena je neskutočne vysoká. Mladí ľudia si nemôžu kúpiť nemovitosť. Čo je však smutné, pribúda bezdomovcov. Sú na každom kroku a mnohí sú predávkovaní a nadrogovaní. Žijú v špine a vždy keď ich vidím, tak sa zamyslím, aký osud ich postihol. Kanada je krásna krajina a neide mi dokopy, prečo je tam toľko predávkovaných a nešťastných ľudí. Najviac na zaráža množstvo samovrážd, o ktorých sa veľmi nepíše, aby sa nepokazil image Vancouveru. Ako sa hovorí, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Ale ja som Kanade veľmi vďačná za všetko, čo som od tejto krajiny dostala.
Môj syn sa presťahoval na Slovensko. Pred 8 rokmi mi zomrel manžel na rakovinu mozgu a veľmi si želal, aby bratia žili tak, aby si mohli pomáhať a tak aj druhý syn sa presťahoval na Slovensko.
Ja si zatiaľ užívam to, že môžem veľa cestovať spoznávať cudzie krajiny. Cestujem sama, na vlastnú päsť. Strávila som tri mesiace vo Vietname, Thajsku, Kambodži, potom to bola Costa Rica, úžasná krajina plná sopiek a krásnej prírody.
Nič v mojom živote neľutujem. Treba ľutovať len to, čo sme v živote mohli spraviť a nespravili sme! Ale niečo by som predsa len vo svojom živote zmenila. Viac by som šetrila, aby som si mohla kúpiť nemovitosť. Dnes nevlastním žiadne majetky, ale som bohatá na zážitky a skúsenosti a to by som nevymenila za žiadny dom. Cestovanie formuje človeka k úcte k druhým. Ale Slovensko navštevujem často a milujem ho! Blíži sa čas môjho návratu do rodnej krajiny. Tu som sa narodila a tu chcem aj dožiť!
Text a foto Klara Silva
