Prišli ku mne anjeli. Prišli presne v okamihu, kedy som už bola na pokraji síl, hovorí Jaruška Valčeková.
Chce sa mi plakať.
Nie, nebudem. Už je to preč.
Nie je to vyriešené. To nie. Ale, prišli ku mne anjeli. Prišli presne v okamihu, kedy som už bola na pokraji síl. Oni to nevedia. Alebo ?… čo je medzi vesmírom a a zemou ? Hovorí sa medzi nebom a zemou.
Je to vesmír ? Vesmírne sily ? Je to osud? Sila neviditeľná, ale priťahovaná vlastnými myšlienkami ?
Už na tom nezáleží. Vo svojej podstate je to prakticky aj tak jedno.
Jedno, či som to pritiahla. Jedno, či to boli skutoční anjeli. Jedno, ako to vlastne naozaj bolo – aj tak sa to za života nedozvieme.
Tie okamihy, ktoré sa rozhodneme považovať za veľmi nepríjemné a pre nás priam kruté, sa opakujú s pravidelnosťou švajčiarskych hodiniek počas celého života našej existencie. Deje sa to každému a všetkým, naším rozhodnutím je, ako prijímame tieto okamihy. Tú časť nášho život, ktorá sa pre nás zdá byť neriešiteľná, ťažká, obmedzujúca…
Zvyčajne sa ponárame do seba, spytujeme sa sami seba, prečo sa toto deje práve mne ?. Máme očakávania a priam nás ničia tie chvíle, keď sa nenapĺňajú. Dalo by sa kľudne povedať, že nás ničia nesplnené očakávania, ktoré sme si ale vytvorili sami, z vlastných úvah a pochybností.
Áno, správne, prechádzala som si týmto obdobím. Stále si prechádzam. ale teraz už so vztýčenou hlavou. Už ma negniavia myšlienky. Už neklesám pod váhou predstáv katastrofy.
Stalo sa niečo, na čo čakali mnohí už veľmi veľmi dlho. Mnohí, ktorí závideli, neboli schopní sami niečo vytvoriť. Vadilo im, že niekto iný to dokáže. Mnohí vysielali neviditeľné žiadosti a hnevlivé myšlienky smerom, ktorý im mal zabezpečiť, že sa naplnia ich predstavy.
Začínajú sa tieto energie spájať. Tá sila prišla až ku mne. Dostala ma takmer na dno. Nechala som, aby po mne šliapala. Dopustila som, aby ma dusila. Aby mi zobrala ešte aj tú poslednú pozitívnu iskru, ktorú som v sebe mala.
Ten oheň, tak potrebný pre prežitie. Energia vytvárajúca svetlo na ceste a teplo udržiavajúce život.
Zrazu prišiel deň, kedy som pocítila bolesť, ktorá ma strhávala so sebou pod hladinu. Ticho som sa jej začala poddávať. Už toho bolo skrátka veľa.
Zrazu prišiel deň, kedy sa zjavili moji dvaja anjeli.
Vzájomne o sebe nevedeli. Poznajú sa.
Ale ani jeden nevedel, čo pre mňa v tom spoločnom momente urobil.
Prvý anjel – Irka Kuljovská
Druhý anjel – Elliana Kukurova
Žienky, vďaka, že som dostala od vás priestor. Že ste tu boli. V tichosti si vypočuli moje náreky. Moje kriky mojej duše. Môj ťažký pohľad na budúcnosť. A tak, ako ste v tichosti počúvali, tak ste aj v tichosti podsúvali riešenia. Oba moji anjeli tu boli pre mňa, oba anjeli nevediac, že to práve konajú a zachraňujú život.
Takto to je presne ono.
Priateľstvo, ktoré ti dáva krídla, keď si ty zabudol lietať.
V hĺbke duše cítim, že to nie je všedné. že to sa nedeje vždy a pravidelne.
Najviac, keď viem, že v tom čase som skutočne cítila, že som sama na všetko, nepoznala som východisko. Netušila, či to má vôbec ešte zmysel. Nechcela som, aby sa niečo menilo.
A anjeli prišli, aby vykonali to, čoho som už ja nebola schopná.
Irka a Ell, ostali ste tu pre mňa, boli ste pri mne, keď som potrebovala byť vypočutá. Boli ste ako moje jediné posledné svetlá na tejto zemi.
Nechce, nechcem vám písať, ako vám ďakujem za to. Pretože ani jedna z vás to neurobila preto, aby som ja pociťovala tak obrovskú vďačnosť. Vy ste tu len skrátka boli. Boli ste tu v pravý čas a práve pre mňa.
Som, naozaj som šťastná, že tu mám ľudí, ktorí sú presne ako vy dve. A som šťastná za vás dve.
Text a foto Jaruška Valčeková
