S Andreou Bugošovou, až som sa toho čísla zľakla, sa poznám 40 rokov. Vždy
milá, usmiata, dobre naladená bývalá kolegyňa z televízneho spravodajstva.
Viem, že ju máte stále radi a tak som ju požiadala, aby vám niečo porozprávala
o svojom živote.
Začneme detstvom, aké bolo to tvoje Andrejka?
Hovorí sa, že dieťa si veľa toho z detstva nepamätá, keď ho má harmonické a
plné lásky. Rodičia tu boli vždy pre nás, či to boli výlety,šport,kultúra,
všade nás brávali aj so sestrou so sebou po Slovensku. Do zahraničia sme
nechodili. Nemali sme auto, zato sme radi cestovali vlakom.
Zážitky z výletov si dokonale uvedomujem až v tomto veku. Bolo to úžasné,
veľa sme si užili a poznali. Až teraz to vieme úplne oceniť, čo nám naši
dali. Neboli to zahraničné drahé dovolenky, na tie nebolo, ale
spolupatričnosť, láska a porozumenie. Dnešní rodičia sa naháňajú a
veľakrát nemajú čas na svoje deti. To sme my so sestrou nikdy nezažili. U
nás to bola aj stará mama, ktorá bola stále "po ruke". Pozorná, uznanlivá,
chápajúca, vždy si všetko vypočula, mala na nás čas, bola výborná kuchárka.
To, že budeš niekedy pracovať so svojim hlasom predurčovalo hádam aj tvoje
rodinné zázemie, že?
Mamina pracovala v československom rozhlase a ako deti sme tam často
chodievali. Atmosféra mi učarovala, ale nevenovala som tomu mimoriadnu
pozornosť. Až keď som mala 21 rokov, prihlásila som sa na konkurz (vraj
hlasové predpoklady som mala, tak prečo to neskúsiť). Po niekoľkých kolách
ma prijali na skúšobnú lehotu, dostala som ako "učiteľa" staršieho kolegu,
okrem toho sme každý týždeň absolvovali hlasovú prípravu u profesora Jozefa
Mistríka, u pani Frešovej a Cieľovej. Postupne som dostala príležitosť
čítať správy v noci, to bol priestor pre začínajúcich hlásateľov. Bola to
výborná škola. Dostávali sme profesionálnu spätnú väzbu. Hneď sme sa
dozvedeli, čo sa nám podarilo a čo nie. Nešetrili nás! O to viac sme sa
snažili, aby sme im dokázali, že sa správne rozhodli a vybrali práve nás.
Potom si prišla do Slovenskej televízie a ja ťa dodnes vidím, ako v prestávkach
medzi vysielaniami štrikuješ. Ešte stále ťa to baví?
"Štrikovanie" si dobre pamätáš. Momentálne na to nemám čas. Ale je to
balzam na nervy, aspoň v mojom prípade. Vtedy sme si "prestoje" medzi
vysielaniami vypĺňali aj takouto činnosťou. Bolo to preto, že my sme tie
správy nepripravovali, len sme ich čítali. Venovať sa knihe sa v tom
"vyrvare", nedalo.
Tvoj manžel, režisér s krásnym hlasom Laco Pilz mi povedal, že si vynikajúca
kuchárka. Baví ťa to?
Určite nie som "vynikajúca" kuchárka, ale varím rada. Priznám sa, že som
začala variť až keď som odišla z rodičovského bytu a cez telefón som si
pýtala recepty od starej mamy. Koľkokrát obed skončil v koši, keď som niečo
poplietla, ale bola som trpezlivá a skúšala to znova, neodradilo ma to.
Varím to, čo má rodina rada. Teraz, keď už synovia nebývajú s nami, vždy
sa ich opýtam, na čo majú chuť a uvarím im to. To asi urobí každý rodič.
Spomínala si, že sa staráš ešte aj o svoju maminu...
Mamina bude mať v auguste 95 rokov, prinesiem nákup, ak som doma naobeduje
sa s nami, keď nie, obed si prihreje sama. Je sebestačná, hygiena jej
nerobí problém, o to je to jednoduchšie.
Máš dvoch šikovných synov, ktorí tiež pracujú v médiách, že?
Synovia sú úspešní, rýchlo pochopili, že keď sa nenaučia prijať
konštruktívnu kritiku, ktorá posúva, nikam sa nedostanú. Dúfam, že to sme
ich aj s manželom naučili. Priznávam, že je ťažké, v mladom veku, prijímať
kritiku, ale bez nej to nejde, bohužiaľ. Teraz sa to veľmi "nenosí". Často
vravím, že "podpriemer sa stal štandardom" a stojím si za tým. Česť
výnimkám. Médiá sa uspokoja s priemernými výkonmi. Majitelia veľakrát ani
nevedia, ako by mal prejav pred mikrofónom vyzerať, možno tušia.
Napodobňujú chyby z iných médií a tie sa šíria ako mor. A to je začarovaný
kruh. Na druhej strane, šetria, nevenujú sa im, redaktori nemajú spätnú
väzbu, neškolia ich a potom je výsledok taký, aký počujeme. Moderátori
rozprávajú o svojich raňajkách, zážitkoch a podobne, neuvedomujú si, že to
žiadneho poslucháča, ani mladého, nezaujíma. Viem to, preberáme to na
seminároch. Nemajú pripravené nič zmysluplného, čo by aj mladého človeka
obohatilo, je to len bla, bla, bla a potom nejaká pesnička. Študenti sa
naučili ich komunikáciu nevnímať, čakajú len na skladbu.
Hneď v úvode som povedala, že si ťa pamätám len milú a usmiatu. Vieš sa aj
nahnevať?
Málokedy sa nahnevám, ale viem sa aj ja nahnevať. Nevydrží mi to dlho,
pretože manžel sa neháda a ja nemám v tomto smere partnera. Som smutná z
toho, že "moc peňazí" sa dostala na prvé miesto, a pokora k profesii, ku
kolegom sa vytratila. Peniaze sú dôležité, ale za profesionálne odvedenú
prácu a to sa nie vždy "podarí" naplniť.
Ešte učíš jazykový prejav. Dajú si mladí povedať? Rešpektujú ťa, alebo sú
oni najmúdrejší?
Najťažšia otázka. Dnešní mladí ľudia. Česť výnimkám. Je to bieda. Znova
opakujem, nie je to ich vina, ale systém je tak nastavený, že inštitúcie
chcú všetko veľmi rýchlo, nedajú im čas na vzdelávanie, aby zažili tú
televíznu a rozhlasovú atmosféru, ako na to. Chce to čas, každý je
individualita, ku každému treba pristupovať ináč, naučiť ho, aby bol
trpezlivý, nemôže chcieť všetko naraz. Je to ako s malými deťmi, krok po
kroku. A inštitúcie na to nemajú prostriedky a výsledok je neprofesionálny.
Mnohí sú "majstri sveta," ale to je ich problém, s tými sa nedá pracovať,
pretože nechcú a to je strata času. Neuvedomujú si, že každý je
nahraditeľný. Mnohí si myslia, že keď budú k práci pristupovať takto
ľahkovážne, že to stačí, že sú zaujímaví a jedineční. Možno, ale len na
chvíľu. Znova opakujem, pokora je na prvom mieste. Pred mikrofón by si mal
sadnúť len ten, kto má mikrofonický hlas, spĺňa prísne kritériá spisovnej
slovenčiny, jasnú a zrozumiteľnú výslovnosť, bez nedostatkov vo
výslovnosti. Dnes je jedno, že nevie vysloviť "r", šušle a pritom to chce
len logopéda a disciplinovane trénovať a dá sa to odstrániť. Aj vrcholový
športovec, ak chce byť dobrý, musí poctivo trénovať. Potom sa dostaví aj
výsledok. Pred mikrofónom je to to isté. Mnohí majú pocit, že sa musia
štylizovať, vytráca sa človečina, ktorá je vo voľnej komunikácii prirodzená
a žiadaná, ináč sa nedohovoríme, nebudeme počúvať toho druhého, nedozvieme
sa nič nové.
Niekedy mám pocit, že naša generácia im už "zavadzia" a nechcú o tom, ako
by ich výkon mal vyzerať, ani počuť. Som rada, že som taká stará, za
mnohých sa ja hanbím, oni nie. Na fakulte masmediálnej komunikácie, kde mám
prezentačné semináre, je to z roka na rok viac adeptov, ktorí by chceli
pracovať v médiách, ale ich snaha pracovať na sebe je minimálna. Niektorí
študenti si myslia, že to všetko príde samo a nič pre svoj úspech nemusia
urobiť. Ale zase je to o jednotlivcoch, mám tam veľmi šikovných študentov,
ktorí majú v médiách dvere otvorene, lebo už počas štúdia chceli a stále sa
zlepšujú. Pracujú v študentskom rádiu a majú pravidelnú spätnú väzbu.
Verím, že nezľavia z profesionálnych nárokov.
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
Vaše komentáre
