Pani Dobiášová, nebojíte sa o svojho manžela, záchranára v prvej línii?
Keď som sa ako študentka vydávala, manžel bol lekár po promócii. Vždy som brala jeho prácu ako službu ľuďom. Nikdy som sa nezaoberala tým, čo by sa mu mohlo stať. Vtedy to bola práca v nemocnici. Už roky pracuje ako záchranár, môj postoj sa nezmenil. Pomáha ľuďom a to je prvoradé. Samozrejme, že v dnešnej dobe, respektíve od prepuknutia jeho choroby (MUDr. Viliam Dobiáš je onkologický pacient, pozn. redakcie), sa obávam o jeho zdravie viac, keďže je vo väčšom ohrození. Moje pocity však idú bokom, keď si uvedomím ako ho práca napĺňa a koľkým ľuďom prináša pomoc.
Mgr. Marica Dobiášová
A pán doktor Vilam Dobiáš dodáva:
Sme spolu už 45 rokov. Vďaka socializmu sme vlastne dvakrát zosobášení. V sobotu bol obrad na úrade pre rodinu, priateľov, známych a v nedeľu v súkromnej kaplnke obrad s omšou pre najbližšiu rodinu. Bolo to v novembri a tak si manželka mohla krátke svadobné šaty schovať pod zimný kabát, aby sme nepútali pozornosť. Ja som bol po promócii a na povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu sa čakalo aj dva roky, tak sme svadbu neodkladali. Manželka bola študentkou na vysokej škole a mali sme pocit, že sa po dvoch rokoch skoro každodenného randenia dobre poznáme. S odstupom rokov môžem potvrdiť, že pocit bol správny. Zrelosť k sobášu sme spoznali tak, že sme si prestali kupovať tie isté knihy dvojmo, keby sme sa rozišli, aby sme mali každý tú svoju a začali kupovať už iba jednu do spoločnej knižnice. V tom čase najmenej polovica párov mala ako dôvod svadby dieťa na ceste. U nás to bola ponuka nemocnice, v ktorej som pracoval a tá znela: slobodnému ti môžeme dať najviac jednoizbový byt, ale keby si bol ženatý, dostanete rovno trojizbový. Kto by odolal miestu s bytom v okresnej nemocnici? Neplánovane som išiel na vojnu už v apríli a tak manželka osamela. Vídali sme sa raz za mesiac počas víkendu. Bola to prvá škola prevencie voči ponorkovej chorobe. Po roku som sa vrátil a ukázalo sa, že svadba kvôli bytu bola zbytočná, lebo sa našlo miesto v nemocnici v hlavnom meste vďaka neatraktívnemu odboru, čo bola vtedy anestéziológia. Naše pracovné životy išli paralelne, moja práca a 8 nočných služieb za mesiac, postupne pribudli aj nejaké krajské semináre a kongresy, samozrejme iba v Československu.
Manželka učila a koncertovala. Po troch rokoch od svadby odohrala posledný koncert a mesiac na to porodila prvú dcéru. O necelé dva roky prišla druhá dcéra. Náš spoločný život bol možno netradične hektický, ale obidvaja sme sa realizovali pracovne, rodinne, matersky aj otcovsky. Manželka doobeda cvičila doma, ja som pracoval v nemocnici. Po príchode domov som prebral štafetu a ona išla cvičiť do súboru. Nechtiac som sa naučil prebaľovať, občas aj nachystať večeru. Deti ma považovali za svojho, boli sme spolu. Zimné prázdniny som trávil s deťmi na lyžovačkách, lebo hudobníci nemali cez jarné prázdniny voľno. Neskôr na chalupe som aj varil a dievčatá sa išli potrhať od komplimentov, ako im chutí. Doma mame neskôr referovali, ako bolo veľa majoránky v haruli a veľa korenia na mäse. Nikdy ale nezabudli mamičke dodať, že nič ocinkovi nepovedali okrem pochvaly. Manželstvo utužovali rozhovory o čomkoľvek, návštevy divadiel, koncertov, galérií. Mali sme na intelektuálne vyžitie dosť času, lebo televízor sme kúpili keď dievčatá končili prvý stupeň na základnej škole. V tom čase si spomenuli na náš sľub z minulosti, že budú mať súrodenca, keď pôjdu do školy. To, čo pri nich trvalo 3 a 2 roky sa do tretice podarilo ihneď a syn sa narodil, keď mali jeho sestry 13 a 15 rokov. Manželka mala 41, ja o rok viac. V tom čase ešte ani herečky nerodili po štyridsiatke a tak pri kočíkovaní vonku sme boli raz rodičia, raz starí rodičia. Ale bol to úžasný pocit, zase dieťa, prvé úsmevy, kroky, hlášky. Jeho staršie sestry mali brata ako výučbovú pomôcku k budúcemu materstvu a okrem dojčenia obstarali takmer všetko. Pre mňa bol ako kondičný tréner, inak by som už len sedel za počítačom, takto som zase začal behať, plávať, bicyklovať. Odporúčam tretie dieťa s odstupom času, ideálne s tou istou manželkou. Bol prínosom pre celú rodinu.
Pred dvadsiatimi rokmi
Keď mal 9 rokov, stal sa strýkom a my starými rodičmi. Teraz sme rodina s tromi deťmi, partnermi a piatimi vnúčatami, 2 dievčatá a 3 chlapci. Najmladší zatiaľ nezačal s rozširovaním, sú len pol roka po svadbe. Snažili sme sa nevychovávať slovami ale skutkami, nikdy sme deťom nebránili v aktivite, či to bolo čítanie, šport, hudba, neskôr odchody do zahraničia. Výber štúdia bol ich vlastný. Vždy sme sa navzájom podporovali a nikdy neplakali nad nepriazňou osudu. Naše deti nás nikdy nepočuli sťažovať si na zamestnanie ani vzťahy. Zažili sme aj pády a neúspechy, vždy sme sa zdvihli. Myslím, že máme funkčnú rodinu s vekovým rozpätím od 4 do 69 rokov, ktorej členovia sa navzájom vážia, rešpektujú, tešia na pravidelné stretnutia, vieme sa spolu smiať aj rozprávať bez rozbrojov. Napriek slobode cestovania žijeme len v troch mestách dvoch štátov vo vzdialenosti do 80 km. Keď pozerám naspäť do roku 1972, nič zásadné by som nemenil.
Text a foto MUDr. Viliam Dobiáš a Mgr. Marica Dobiášová
