Občas si pripadám akoby sa mi vrátili detské roky. Ocitla som sa v dome detí rozdelenom na dva tábory.
Ako sa dostať z tretieho poschodia?
Hrávali sme sa spolu, deti z jedného trojposchodového domu bez výťahu. Veľké schodište, veľké chodby boli pre nás priestorom pre spoločné hry a rozhovory. Šili sme spolu pre bábiky. Najlepšie to vedela Zdenka z prízemia. Mala som ju rada, pretože mi ukázala ako na to a keď som nevedela, ušila aj mojej bábike niečo. Mala som ju rada aj preto, že občas na chodbu jej mama pre nás všetkých priniesla chlieb s masťou a cibuľou. Janka z tretieho poschodia bola moja susedka. Bola staršia. Vedela zaujímavo rozprávať. Niekedy o svojej sestre, ktorá už mala vážnu známosť a tak sme sa dozvedali ako to v láske chodí. Inokedy nám na pokračovanie rozprávala príbehy hrôzostrašného psa baskervilského. Tak krásne sme sa všetci spolu na schodišti báli. Jankina mama robila vo Figare. Čas od času nás ponúkla čerstvou čokoládou, vtedy to bola pre mňa skutočná vzácnosť. Bolo nám proste spolu dobre…
Jedného dňa nastala zmena. Janka prestala chodiť na prízemie, keď tam bola Zdenka. Zdenka prestala chodiť na tretie poschodie, keď tam bola Janka. Janka a Zdenka sa pohnevali. Boli z nás najstaršie, jedna krajšia, druhá menej. Jedna sčítanejšia, druhá menej. Jedna zručnejšia, druhá menej, … Začali spolu súťažiť a postupne nás rozdelili. Výsledok bol, že vznikli dve skupiny detí v našom dome. Jedna na prízemí a druhá na treťom poschodí. Všetci sme sa museli rozhodnúť, kam budeme patriť. Nechcela som sa rozhodnúť, chcela som sa kamarátiť so všetkými, nedalo sa. Pravidlá pre členov boli jasné. Ak sa budeš rozprávať s tou druhou skupinou, tak medzi nás nechoď. Časom sa stalo to, že pre obe skupiny som sa stala „persona non grata“. Stíchli, keď som sa približovala. Niektorí sklopili oči, iní zazerali na mňa, keď som okolo nich chcela prejsť. Jedného dňa „Šéfka Janka“ mi dôrazne oznámila: „Tadiaľto prechádzať nebudeš !“
Moja detská duša sa nedokázala rozhodnúť pre jednu ani druhú skupinu. Moja detská myseľ nedokázala vyriešiť problém ako prejsť z tretieho poschodia na prízemie a von, keď Janka zakázala okolo nich prejsť. Realita bola taká, že aj keď som sa bála, vždy som okolo detí na schodišti prešla. Istý čas som bola častejšie sama, sedávala som na múriku pred domom. Postupne sa ku mne pridávali iné deti z ulice a k nim sa pridávali deti s oboch skupín. A tak sme znovu boli jedna veľká banda. Janka a Zdenka sa časom udobrili a boli najlepšie kamošky a už sa s nami nestretávali. Chodievali na rande a potom spolu sedávali a stále sa chichúňali.
Občas si pripadám akoby sa mi vrátili detské roky. Ocitla som sa v dome detí rozdelenom na dva tábory. A ja sa mám rozhodnúť kam budem patriť. Z tretieho poschodia sa dostanem iba vtedy ak budem proti tým na prvom poschodí. Ak nie, tak ma opľujú, zhanobia, možno i fyzicky napadnú. A predtým sme sa kamarátili, len teraz sme sa zapreli. Akoby sme si nechali vymyť mozgy politikou. A o štyri roky sa politici prepária a my budeme nepriatelia s inými do kríža, či ako to bude. Vravím, že boj o moc vie zamútiť hlavy. Sme malý národ a môžeme prežiť iba ak sa zjednotíme, ak spolu riešime spoločné problémy, ak si jeden druhého vážime, ak sa spolu rozprávame, ak … či chcem tak veľa. A aký sme vzor pre deti, alebo to aj na ďalšiu generáciu prenesieme ?!
Kedysi som svoju detskú úzkosť riešila tým, že som sa naučila snívať. A zdá sa, že stále je to pre mňa riešenie…
Veronika Bahnová
Ilustračná foto Depositphotos.com
