Najčítanejšie Predstavujeme vám 

Nebojte sa starnutia, no ani sa naň netešte, sakrrra, hovorí pravá dáma a spisovateľka Štefánia Opremčáková!

Pamäť je nepredvídateľne selektívna. Zhromažďuje všetky spomienky, ukladá ich podľa všeobecne platných kritérií na dobré a zlé, veselé a smutné, bolestivé a šťastné, trápne a víťazné, pribúdajú, kopia sa. Pomedzi ne sa ustavične vrtí hľadáčik, aby v správny čas vypátral tú príhodnú, ktorá podporí, alebo naopak, odradí. Tomuto sa pravdepodobne hovorí intuícia.  Lenže keď sa ten hľadáčik zblázni, vybuchne v hlave ohňostroj paniky.

Ale to všetko iba dovtedy, kým nás od spomienok, nenápadne, pekne jednu po druhej, neoslobodí demencia, možno ako dôsledok zahltenia pamäte spamom.

Cez túto optiku sa môže ukazovať, že od určitého veku akékoľvek investície do nových zážitkov, sú prinajmenšom neefektívne, či azda dokonca bohapusté plytvanie prostriedkami, ktoré ešte ostali, ktoré sa akoby zvýšili a ktorých už nie je nazvyš….

Tak akosi sa moja nová kniha začína, sarkasticky a v podobnom duchu sa nesie vlastne celý jej dej.

Jedným z prvkov deja je potreba susedy z ôsmeho poschodia skrášľovať okolie domu a to za každú cenu a proti všetkým. Vysadí kvetinové záhony priamo pod Hedinými oknami na prízemí a vybaví si na ne štedrý finančný príspevok od miestneho úradu a aj ich schválenie správou mestskej zelene. Navozí hnoj (doslova) a obloží ich kameňmi. Kosci jej kvôli tým šutrom poškodia okná, v jej byte sa rojí hmyz ako na hnojisku a na jej prosby o pomoc, adresované miestnemu úradu dostane odpoveď, že oni iba poskytli príspevok, že záhony schválila správa mestskej zelene. Od správy mestskej zelene zase, že oni  posúdili iba vhodnosť miesta pre kvietky, že schválenie prináleží miestnemu úradu. Bizarné? Ale to sa naozaj stalo. Ani Franz Kafka by to nevymyslel.

Ďalším prvkom je autentická, miestami aj zraňujúca konfrontácia s prostredím, v ktorom Heda prežila detstvo i mladosť a do ktorého sa vracia po štyridsiatich rokoch. Nemôže, aj keď sa veľmi snaží, uchopiť proces vývoja, ale i pokrivenia, ktorým si prešlo plynutím času. Ona prešla iným procesom.

No a tretím prvkom je láska, ako symbol viery v zmysel celého tohto „Kafkizmu“. Heda stretne okúzľujúceho Angličana z Bristolu…

Hlavným motívom príbehu je syndróm zvýšenej nervovo-svalovej dráždivosti, zvaný tetánia, teda nerovnováha minerálov v mozgu a spoľahlivo overené odporúčania, ako s ňou nažívať v mieri. Prejavuje sa panickými atakmi a úzkostnou poruchou a ak sa včas nediagnostikuje, môže prerásť až do agorafóbie. Kto o tetánii ešte nepočul, tak žiadnu paniku, šup na google. Zaručene ju máte aj vy.

Čo robíte okrem písania?

Cestujem. Len minulý rok som bola na Sri Lanke a vo Vietname, teším sa na Seychely. Ostanem tam po celý mesiac a napíšem nový príbeh. Mám jedného syna Pavla, ktorý žije so svojou rodinou v New Yorku a ja za ním chodím vždy na Vianoce.

Ako sa cítim vo svojom veku?

Primerane a iritujú ma výrazy ako čiperná, vek je len číslo a pod. Telo i myseľ starne a to sa poprieť nedá. Sú veci, ktoré ma s prichádzajúcimi rokmi netrápia, napr. pigmentové škvrny na rukách, no ako sa cítim, to veru áno. Naučila som sa, aké dôležité je udržiavať minerály v tele v rovnováhe a vitamíny a aj ako ich konzumovať, aby sa dobre vstrebávali. Vyvážene sa stravovať a hýbať sa. Áno, mám už dlhé roky 53 kg, ale to nie je zadarmo. 8 km rýchlou chôdzou každý deň. Ak je nečas, tak steper a plank. A pre udržanie si duševného zdravia cestujem a hlavne, nebojím sa. Častým problémom nás seniorov je totiž strach.

Text a foto Štefánia Opremčáková

 

 

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články