Mojou terapiou je písanie, hovorí pani Marta Čepišáková
Poviedky, príbehy, dokonca aj scenáre. Píšem celý život len s prestávkou, kedy som dala prednosť starostlivosti o rodinu. Naplno som sa „rozpísala“ po manželovej smrti, ale len poéziu. Bola to moja terapia. Žiaden lekár, ani lieky. Len zošity a pero. Všetko, čo ma trápilo, čo som nemala splnené, po čom som celý život túžila, odrazu bolo na papieri. Neviete si predstaviť, ako to niekedy išlo. Ako na páse . Jedná báseň za druhou. Poézia je teraz mojou zbraňou proti starobe a stresu. Niekedy to nejde. No keď pociťujem záťaž, blížiaci sa stres a strach z niečoho, tak odrazu ma kopne múza a vtedy napíšem aj 5 básní. Jednoducho to zo mňa vytečie, ako zvyknú hovoriť básnici. Nie som profesionál, nie som dokonalá, ale moje básne vyšli aj knižne. Oslovila ma jedna skupinka, spoliji sme naše básne a vydali spoločnú knihu. Často svoje básne uverejňujem na facebooku a teší ma, keď priatelia lajkujú. Každá báseň je kus z mojej duše a možno aj nenaplnenej lásky, hoci som mala dobrého manžela. Prvé básne boli venované jemu a spomínam v nich na lásku .Je to zvláštne, ale poézia je pre mňa sila, ktorá mi pomáha žiť.
Odhodlanie.
Beriem osud
do batoha
kráčam v stopách
života.
Myšlienky,slová,
prebdené noci,
čo bolo,
sa už nevráti.
Mysľou blúdia
ranné prebúdzania,
večerný súmrak,
šum lesného
šepotu.
Beriem túžby
do batoha,
v srdci,
novú pieseň ladím,
snívam,
skloňujem
v siedmom páde,
s kým.
Beriem aj lásku.
je nekonečná nádej.
Žijem život
ako viem.
Marta Čepišáková
