Mama a dcéra
Aký obrovský paradox, kým moja mama žila, často som hovorila: dúfam, že nie som a nikdy nebudem ako moja mama.
Odkedy nie je medzi nami, stále ju hľadám a hľadám, čo z nej mám, v čom som po nej, čo som podedila.
Moja mama, Martuška, bola živel. Čo si pamätám, akonáhle nastala plesová sezóna, stihla všetky bratislavské plesy a v divadlách bola prítomná pri každej premiére. Čo rodinná oslava, to mama ruka hore a ujúkala až do rána bieleho. Čo zábava so známymi niekde v čárde, to moja mama krepčila, čo jej sily stačili, a nezriedka aj na stole.
Nebála sa vyraziť autom kamkoľvek ( v časoch keď sme ani netušili, že raz budú navigácie). Hocikedy zahlásila: Renuško a nejdeme k moru? A o pár dní sme už balili kufre. Nikdy nesedela na zadku, stále niekde lietala. Na hroby, na hríby, s kamoškami na chaty, na liečenia, na nákupy. Obchody milovala.
A ako rada papkala a varila ako malý Boh. A keď napiekla, neodolali ani zarytí odporcovia cukru.
V Tunisku, mierne „ovínená,“ učila čašníkov po maďarsky, v lietadla urobila škandál, aby jej doniesli dvojitú whisky ešte pred vzletom. V Grécku spôsobila oneskorenie odchodu, z Maďarska pašovala slnečnicové oleje, v Bulharsku pobláznila hlavu niekoľkým domorodcom.
A tak by som mohla pokračovať.
Som ako ona? Verím a dúfam, že áno. Že som sa nakazila jej schopnosťou milovať – rodinu, priateľov, život. Že som sa od nej naučila nesedieť v kúte, nebáť sa byť sama sebou. Viem, že ako ona, aj ja som neprehliadnuteľná, pre mnohých nezabudnuteľná. Verím, že ako ona, i ja som teraz hybnou silou mojej rodiny, jej srdcom a dušou.
MAMA je trvalou súčasťou bytia každého jej dieťaťa. Bez ohľadu, či ešte žije, alebo je už na večnosti. MAMA je v každom z nás NAVŽDY.
Ľúbim ťa, mami!
Renáta Názlerová
