Herečka Jana Kolesárová žije striedavo v Amerike a v Európe
Jana Kolesárová sa narodila a vyrastala v Košiciach. Už vo svojich štrnástich rokoch začala hrať na konzervatóriu divadlo. Po strednej škole sa presunula do Bratislavy, kde ju prijali na VŠMU. Počas štúdia herectva účinkovala v mnohých divadelných inscenáciách na scéne Slovenského národného divadla, Astorky a Radošínskeho naivného divadla. Okrem toho účinkovala aj v mnohých televíznych filmoch. Pred 18 rokmi sa za láskou presťahovala do USA, kde čiastočne žije dodnes. Do Európy sa ale pravidelne vracia za rodinou a prácou
Žijete v Kalifornii. Pracujete aj tam ako herečka?
Keď som prišla do Ameriky v 22 rokoch možnosti boli neobmedzené. Pracovala som veľa v oblasti reklamy, televízie, nezávislého filmu, divadla a modelingu. Veľa som sa naučila. Bola to taká moja tretia herecká škola života, po konzervatóriu a VŠMU. Navyše to bolo v angličtine. Malo to zmysel, kým sa mi nenarodilo moje dieťa a mne sa prehodili priority. Chcela som byť so synom. Nastali prirodzené zmeny v mojom živote a čo mi prišlo vtedy lukratívne a vzrušujúce, to ma po narodení syna prestalo baviť. Obťažovalo ma to denné šoférovanie na kastingy. Začala som viac chodiť na Slovensko, aby môj syn poznal i druhú domovinu, rodinu a zároveň s tým začala prúdiť práca zo Slovenska a z Čiech – filmy a seriály. Ponuky prišli neplánovane a ja som sa už menej angažovala v LA.
A čo robíte, keď ste v LA okrem starostlivosti o syna?
Začala som sa aktívne venovať joge. Po pôrode a vlastne už aj pred ním, som mala veľké problémy s chrbticou, vyskúšala som asi všetko, ale nič nepomáhalo, kým som neobjavila bikram jogu, ktorú som začala intenzívne cvičiť. Neskôr som si spravila aj kurz a stala som sa profesionálnou inštruktorkou bikram jogy. Začala som objavovať Holotropy, bioenergetiku, meditáciu a hlbšie sa tým zaoberať.
Čo teda teraz joga znamená vo vašom živote?
Osho to definoval presne. Je to veda o duši. Princíp. Rád. Bdelosť. Človek sa ponorí do seba a cíti, ako sa uzdravuje duševne i fyzicky. Je to prepájanie mysle a tela počas stáleho dýchania v rôznych polohách.
Povedzte, ako konkrétne vám bikram joga pomohla?
Jednoducho som prestala mať bolesti, ktoré boli už tak silné, že to ovplyvňovalo celý môj život a to po všetkých stránkach. Prestala som byť vyčerpaná. Vyrovnala som sa so stresom a bolesť pominula.
Ako si to vysvetľujete?
Bikram Joga naštartuje centrálny nervový systém, posilňuje kardiovaskulárny a lymfatický systém, okysličuje špecifickým dýchaním krv, ktorá následne lieči orgány, človek detoxikuje, takže ozdravuje celé telo, vylepšuje sústredenosť, balanc a flexibilitu.
A viete z čoho ste mali problémy s chrbticou?
Myslím si že to vzniklo v skorom detstve následkom istých psychických traumat. Každopádne to bola rotačná skolióza, ktorú mi objavili v mojich 13 rokoch a mala tendenciu sa zhoršovať.
Takže joga bola vaša „posledná nádej?“
Neviem či posledná, ale zásadná. Začala som s intenzívnym cvičením, elektrickými výbojmi, časom pribudli rôzne akupunktúry, masáže a iné metódy. Bolesť a diskomfort sa stával súčasťou môjho života. Zvykla som si na to. Bol to môj normálny stav bytia. Počas tehotenstva a po pôrode sa môj stav ešte zhoršil. Vtedy prišla bikram joga.
Takže v LA ste učiteľka jogy a v Európe herečka?
Dá sa to tak povedať. Herci u nás majú veľké privilégium. Majú stálu prácu a môžu zhmotňovať svoj talent. V Amerike je veľa talentovaných hercov, ktorí ten svoj talent nikdy nebudú mať možnosť ukázať svetu, lebo konkurencia je nekonečná. Pre mňa ako cudzinku bol problém aj východoeurópsky akcent, na ktorom bolo treba intenzívne pracovať. To som trošku podcenila, ale napriek tomu som vďačná za skvelé príležitosti. Mnoho som sa naučila. Pokore a vďačnosti. Amerika vás otestuje a pohrá sa s vašim egom.
Čo považujete za najväčší americký herecký úspech?
Paradoxne asi divadelné predstavenie, ktoré som v Amerike robila so Slovákmi, kolegami z VŠMU. Sami sme si to produkovali, financovali, vytvorili. Bol to veľký úspech, veľká satisfakcia a veľká skúsenosť.
A čo film?
Spolupracovala som s Jodie Foster , Chris o Donnellom, Michaelom Gondrym a bol to veľmi silný zážitok. S reklamou som bola na Tahity, v Mexiku, precestovala skoro celú Ameriku.
Chýba vám Európa, keď ste v Amerike?
Zo začiatku mi Európa nechýbala, lebo som žila veľmi rýchlo, boli to dobrodružné roky. Všetko bolo nové, bola to výzva a prvé dva – tri roky ma to domov neťahalo. Teraz už áno. Ja vlastne žijem tak pol na pol a to mi veľmi vyhovuje. Keď som dlho v Európe, už sa teším na Kaliforniu, na tamojšie počasie, jedlo a zase keď som v LA už sa teším sem.
Aký je podľa vás život v Amerike?
To bude, ako všetko, veľmi individuálne. Ja žijem pri oceáne. Mám to tam rada. Ideál pre môjho syna v tomto veku. Ale rada to striedam.
Koľko rokov má syn? Identifikuje sa so Slovenskom? Alebo je to stopercentný Američan?
Lucas bude mať 12 rokov. Keď sa ho opýtam, kde by chcel žiť, tak povie, že v Amerike. Je dosť viazaný aj na kamarátov, šport, ktorý má v jeho živote veľký význam. Myslím si ale, že sa to bude meniť. Ako všetko. Teraz je už napríklad hrdý na to, že vie po slovensky a po česky. Kedysi sa zato hanbil, ale už to cíti a vníma inak.
Aká je podľa vás definícia Američana?
Ja neviem ako inde v Amerike. Žijem v Kalifornii, tamojších ľudí veľmi ovplyvňuje klíma, slnko svieti skoro 365 dní v roku a to sa odráža na ich mentalite. Sú pozitívni, smejú sa, radi si doprajú, sú gurmáni a vek nehrá rolu. My máme vážnejšiu a ustarostenejšiu náturu. Čo sa úprimnosti týka, to je už diskutabilné.
Máte dobrých kamarátov aj medzi Američanmi?
Málo. Ale asi je to aj moja chyba, či možno voľba. Je tu veľa Európanov a tak nejak prirodzene sme si vytvorili hlboké väzby, spájala nás rovnaká história. Keď som ešte nakrúcala v Amerike, spoznávala som veľa Američanov, ale neprerástlo to do hlbších priateľstiev. Vplývajú na to aj vzdialenosti. V LA je všetko ďaleko. Nefunguje to ako tu. Tam si treba na všetko urobiť čas a veľa plánovať.
Dokedy ste v Európe a čo vás potom čaká?
Teraz som ešte pár dní tu, vrátim sa do LA na dva mesiace a potom sa vraciam späť aj so synom. Nakrúcam niečo pre jednu televíziu.
Vy budete nakrúcať a kde bude Lucas?
Moji rodičia ho nevidia celý rok, tak sú celí šťastní, keď ho môžu mať u seba na Východe. Lucas tam má krásne letné vyžitie. Bratranci, dedina, jazerá, výlety. Niekedy ho beriem so sebou aj na nakrúcanie, aby videl, čo robím, keď nie som s ním v Amerike. Tak mal možnosť vnímať ma tiež ako herečku a nielen ako mamu. Vlani takto bol pri nakrúcaní a užil si to. Bolo zaujímavé sledovať jeho výraz, keď ma zrazu v kostýme pri akcii videl celkom inak. Bol to obdiv, spojený s prekvapením. Videl, že toto je ten svet, ktorý ma napĺňa a baví.
Takže on vás niky nevidel v televízii?
To áno, ale nie priamo pri tvorbe.
Ako to vy znášate, keď ho opúšťate?
Odchádzam už od jeho dvoch rokov a vtedy som nechodila na dlhšie ako tri týždne, postupne si zvykal, teraz i napriek prirodzenému smútku, to berie ako samozrejmosť. U mňa je to ťažšie. Mávam občasné výčitky, chýba mi. Často sme na skype a píšeme si. Verím, že i tato skúsenosť ho obohacuje a posúva.
Foto : Jana Kolesárová
Pripravila L.Sabová
