Tieto Vianoce si pamätám. Medzi darčekmi pozerala na mňa veľkými očami krásna vlasatá bábika a mrkala dlhými mihalnicami. Dostala meno Moja!
Tie Vianoce si pamätám … ako otec priväzoval stromček o klinec, na ktorom predtým visel obraz zimnej krajiny s ružovými oblakmi, ako som sa schovala pod stolom, aby som vystriehla Ježiška, ktorý asi príde … čo ak cez balkón? Večerala som v červených šatočkách s bielym golierikom – ale fotili ma už v matrózkach a kapcoch, ktoré mi priniesol ten neviditeľný (!) Ježiško… a pamätám si tie Vianoce nielen pre to, že neskôr som vídala túto fotku v albume… pamätám si samotnú chvíľu… ako som odsúvala menšie balíčky a konečne sa stretla s udiveným pohľadom Vlasatej! Mrkala na mňa veľkými mihalnicami, keď som ju ťahala spod stromčeka z tej obrovskej krabice! Hmmm, usmievam sa ako mesiačik… Moojja!
Už jej to ostalo, ani som ju inak nenazvala. Nemala postieľku, spala teda pravdaže so mnou, v mojej. Inak, neskôr si dosť za mňa vytrpela… keď som neposlúchala a mama ma hrešila, okamžite som nakráčala do izbičky a strčila Moju za postieľkovú mrežu… potom som jej, napodobňujúc prísny mamin hlas, vyčítala všetko, čo bolo vytknuté mne… napríklad: neopováž sa už nikdy hrať na balkóne s maminou výplatou. Tie zelené papieriky lietajú ako besné! … Alebo som sa jej sťažovala, ako ma nemajú radi, lebo možno nie som ich… bola som snedá, husté tmavé kučery, neznášala som, keď si návšteva zo mňa uťahovala, že ma stratili z voza olašskí Cigáni. Tak som vaša, alebo? Povedzte pravdu, ja si ich nájdem, tých svojich! Vyhrážala som sa rodičom, keď som niečo vyviedla…! Nestratili ťa, ubezpečovala ma stará mama, ty si celý Jano, keď bol malý. A stále len chcel prsník. Aj so šamlíkom prišiel, keď už vedel chodiť, aby dočiahol, stará mama sa tomu smiala a ja som sa ktovie prečo hanbila pri predstave, že môj otec pil z jej prsníka. Ach, tie atavizmy v nás…
A potom raz, pár týždňov po Vianociach, už rašila jar, dostala Moja k mojim meninám kočiarik. Krásny prútený! Smotanovobiely výplet a vnútri kvietkovaný vankúšik s bielou krajkou. Bývali sme na kopci nad Hronom. Dolu k rieke sa v miernom polkruhovom oblúku točila cesta vykladaná dlaždicami (volali ich mačacie hlavy). A Ľubík Hanzel od susedov dostal nápad, že by sme mohli ten Mojin kočiarik vyskúšať, a hneď prvý sa určil za skúšobného jazdca. Druhá sa zhrkotala Boba Karulová, lebo mne sa čosi aj nepozdávalo… obaja sa vysypali už v prvej zatáčke… ale keď ho dotiahla už bez vankúšikov, zúfalo so zaťatými zubami som sa nalodila… asi som chcela zažiť ten pocit… a taktiež vysypala v prvej zatáčke, strieška ostala akosi nakrivo a jedno koleso Boba naháňala pomaly až k Hronu… ďalšia časť autentických spomienok sa vymazala… podľa všetkého, pamäť sa dokázala vymazávať dávno pred objavom tlačidla Delete. Viem už len toľko, že Moja sa už v kočiariku nevozila, ten ešte nejakú dobu pasívne zdobil kút izby. Keď som mala ísť do školy, presťahovali sme sa do väčšieho bytu, ale tam si už na kočiarik nepamätám. Len na Moju, ako tróni na operadle kresla v detskej izbe.
Každé detské Vianoce som ju vyvenčila pod stromček, kým, na nejaké odvtedy asi piaty Boží hod sa nám s Gabou Hornákovou podarilo podpáliť už ozdobenú jedličku, keď sme zapálili sviečočku v lampáši anjela, ktorý mal namiesto vlasov bielu vatu… zhorelo pol jedličky, Gaba hasila, ja som chvíľu fascinovane hľadela, ako plamienky pohlcujú ihličie, blkotajú ku kobercu, zlíznu Mojinu umelú hrivu… tak z tej scénky už fotku nemáme… vďaka pohotovej Gabike z mnohočlennej rodiny, kde sa bolo treba vedieť obracať (na rozdiel odo mňa, lenivca, vtedy ešte jedináčika) nezhorel celý stromček, dokonca ani koberec, stihla akurát trochu vytopiť našu obývačku, ako lietala s kýblikom, kým som sa pridala aj ja…
Text a foto Soňa Tomašových
