Jeme oveľa viac ako potrebujeme! Z jedla a vecí okolo neho sa stal biznis, bez ktorého si už nevieme fungovanie našej civilizácie ani predstaviť!
Priatelia, tak už to máme za sebou. „Rizky“ sa minuli, šalátu došla záručná lehota a tak s vypätím síl to už treba nejako doklepať. Veď sme si aj čosi kvôli tomu vystáli. Napríklad fronty v supermarketoch. Predsa sa to nevyhodí!
Skrátka sú Vianoce a tak sa treba prežrať, čo hneď aj s pankreolanom, alebo febicholom. Veď ako by to vyzeralo, čo by sme napísali na fejsbúk, čím by sme sa chválili v práci, ak nie preplneným bruchom a následkami?
Ja sám som si toto uvedomil, keď som si na Štedrý večer naberal tretiu porciu šalátu a ryby, lebo predsa aj ja som Slovák ako repa nie že nie! Vlastne uvedomil som si to až v noci, keď som si bol zobrať dva pankreolany a degasin. To je ten simetikón, odvzdušňovač čriev, poznáte to isto z reklám. No proste, blbec ale to vám dôjde až po prebdenej noci. Ešteže nám po celom dome horeli voňavé sviečky…
Toť otázka, prečo to robíme? Vianoce síce sú sviatkami hojnosti, ale takto to myslené nebolo. Výnimočný vianočný čas bol priam predurčený na množstvo zvykov, rituálov a opatrení. Poslaním bolo okrem iného zabezpečiť prosperitu, ochranu a zdravie. A preto muselo byť na vianočnom stole najmenej 9 druhov potravín. Chlieb, zemiaky, kapustnica, huby, sušené ovocie, hrach, kaša, oblátky, orechy, med, jablko…Pozor- nie deväť chodov! Deväť potravín. A jedlo sa z jednej misy, po pár lyžiciach, vlastne len symbolicky, takže isto sa nikto neprejedol.
Ale my sme z toho urobili fetiš, novodobý zvrátený vianočný rituál. Okrem iných. Žrádla musí byť mnoho, z každého druhu. Berte to len ako konštatovanie, nie posudzovanie, ja nie som výnimka. Podlieham každoročným protestným žraniciam, až pučí oči, možno preto, že šalát a rybu máme len raz do roka. Ale i tak, je to i tak prejav úpadku pudu sebazáchovy a žiaľ- celkový obraz nášho vzťahu k jedlu a stravovaniu vôbec. Alebo skrátene- je to prejav úpadku.
Nechajme Vianoce a poďme do všedných dní. Jeme viackrát denne, vymýšľame rôzne diéty, spôsoby ako zhodiť kilá. I mimo Vianoc sa prejedáme. Jeme z rôznych dôvodov- zo zvyku, kvôli príležitosti( pracovný obed…) lebo sa to má, lebo to tak radia v médiách, lebo máme problémy s emóciami, lebo cítime HLAD. Ale žiaľ, je to zrada. Lebo pocit hladu je len zlozvyk, je to len v našich hlavách, ten pocit, že sa nám treba najesť, že musíme, lebo máme chuť. A chuť je tiež len pocit, hedonistická túžba po pôžitku, ktorý má možno niečo nahradiť, alebo vytesniť…Skrátka, zajedáme. Lebo „hlad“ ktorý cítime už dávno nezodpovedá nutričným a energetickým potrebám organizmu. Silno a rýchlo ich predbieha. Je len veľmi málo situácií, kedy je hlad príznakom, že telo potrebuje čosi dodať. Napríklad, intenzívny dlhodobý stres( psychický), podanie inzulínu diabetikovi, alebo extrémne fyzické vyčerpanie organizmu. Sú to dlhšie, samostatné témy, ale garantujem vám, že v takých chvíľach len málokto – ešte azda ten diabetik- pociťuje čosi ako hlad, ako ho poznáme z všedných dní. Pre súčasníka v tzv. západnej kultúre, ale asi tiež nie všade. Jeme oveľa viacej, než potrebujeme. Jedlo je závislosťou, túžbou po serotoníne a iných „hormónoch šťastia“, ktoré navodzujú pocit blaha.
Jeme oveľa viacej ako potrebujeme a z jedla a vecí okolo neho sa stal biznis, bez ktorého si nevieme už fungovanie našej civilizácie ani predstaviť. Robil som onehdy výskum ľudovej stravy a stravovacích zvyklostí. Snažil som sa na základe informácií od pamätníkov o nejaký presnejší odhad porovnať sa s našimi predkami ešte v 40-tych rokoch 20.storočia. Vyšlo mi, že prijímame 4-6 x viacej kalórii ako oni! Tí ľudia navyše hodne fyzicky pracovali a ich strava mala úplne iné zloženie. Mnohí z nich sa dlhé desaťročia nikdy dosýta nenajedli. No pokiaľ ich nezahubili epidémie, či úrazy, žili hodne dlho, mnohí z nich mali vtedy( pred 20 rokmi) takmer 90 rokov.
Páchame dobrovoľné samovraždy potravou. Žijeme v pseudokultúre jedla. A jeme, jedlo máme ako drogu, ako liek na trápenia, frustrácie, ale aj radosť a šťastie. Je to všetko len v našich hlavách, aj ten hlad, na ktorý sa vyhovárame. Skrátka, už nevieme, čo je postačujúca norma, lebo všetkého je všade dostatok. Nezmyselne prijímame množstvo zbytočných kalórií a s nimi to ostatné. Tie nielenže vedú k obezite a tá je zdrojom dalších porúch. My si návalmi potravy preťažujeme a opotrebúvame organizmus a to je azda ešte horšie ako obezita samotná. Zažívací trakt, ten hlavne, nakoniec aj imunitu a obličky, pľúca, kožu. Naše telo nie je prispôsobené takej veľkej záťaži. A tie tzv. „éčka“, či xenobiotiká, na ktoré sa radi vyhovárame, to je už len čerešnička na torte. Lebo napríklad, keď namiesto 30 deka salámy zješ iba 10, máš 3 x menší príjem farbív a konzervantov. Ale to už je len detail. Možno však prichádza doba, keď budeme musieť naše predstavy o „blahobyte“ meniť. Viem že sa to už sčasti deje. Ale bude to trvať ešte veľmi dlho, kým si uvedomíme, že naše choroby a poruchy sa dejú v našich hlavách a že zlé stravovanie je základným pilierom na ceste do pekla, kam nás vedie naša myseľ a naše emócie.
No tak som si trochu pomudroval, lebo ma sužujú výčitky. A možno nie som sám s tým zážitkom, že sa dostaneš do situácie, kedy sa zhnusíš sám sebe. Dobrú chuť!
MUDr. Jozef Marec
Foto Mária PE
