Krásne babičkovské povinnosti po vyše roku
Novinárka a spisovateľka Gabriela Rothmayerová si vyskúšala, aké je byť reportérkou ( v Smene na nedeľu, v Nedeľnej Pravde), redaktorkou v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu, riaditeľkou Rádia Devín, aj političkou – bola poslankyňou Federálneho zhromaždenia ČSFR, aj slovenského parlamentu. Napísala deväť kníh, nová jej práve vychádza pod názvom Ako mladnú muži. Vlani v máji sa jej syn Michal s nevestou Silviou postarali o úplne najkrajšiu úlohu. Úlohu babičky.
V tú májovú nedeľu večer o pol deviatej sme dostali esemesku: Máme Elišku! A mne sa úplne nekontrolovane začali rinúť z očí slzy. Na druhý deň ráno som šla na trh ako v tej Prévertovej básni: kúpiť kvety, pre teba, moja láska! S kyticou krémovo ružových pivónií som potom stála na vrátnici najkrajšej nemocnice na svete, kde nie sú nemoci, iba nové duše, a rozochvene som sa pýtala, kde nájdem svoju vnučku. A ako som prvý raz na jazyku pocítila to vyslovené slovo, opäť mi bolo až do plaču. Od dojatia a vďaky, lebo život je naozaj večný.
Potom som ju uvidela, drobnú, v tej najbezbrannejšej polohe, s rúčkami nad hlavičkou. A v tej chvíli som vedela, ako som blízko k svojej mame, aj keď ona tu už dávno nie je. V mysli sa mi vybavili všetky strachy a úzkosti: Miško má teplotu, privrel si pršteky do dverí, chytil sa horúcej žehličky… mama vždy vedela, čo treba v tej chvíli. Lebo mamy sú viac, ako ženy a každá mama potrebuje ešte aj tú svoju. A v každej malej bábike už drieme nová mama.
Po vyše roku
Nielenže si zavelí hají, vypýta dudu, zajka, ale aj pesničku! Od narodenia a od prvej prechádzky jej spievam, Hajaju hajaju, šla mamka do háju, a potom Éliška, Éliška, nebyla pyšná, ona k nám v neděli na hody přišlá, ale aj Martu Kubišovú – Mamá, končí panenky v ráji a s čím si tam hrají…, jaj, ten repertoár je veľmi široký. Dnes mala na nožičkách nové kopaky k bazénu, lebo idú na dovolenku, ohmatávala ich dezén a zavelila: na, na, to znamená – spievaj. Keď som naberala dych, zavelila: ešte! Lúči sa podaním ručičky a žiada potriasať, povie – čau. Mám vedľa jej fotky v rámiku Miškovu v jej veku. A keď sa na ňu teraz dívam, tak cez ručičku Elišky do hĺbky duše cítim Miškovu ručičku v jej veku. Láska je prenosná.
Dievčatko si aj dnes vyžiadalo „obazy“, najradšej má teraz Miškovu kresbičku inšpirovanú z Na skle maľované: pandúri v čižmách a sivých uniformách s opaskami, na hlavách čákovy. Spievam jej: „Prišli sme aj s muzikou, do cisárskej Viedne, pozerajú Viedenčania, koho to čert nesie,“ a chcem ísť ďalej, ale slečna žiada – „tam!“ Tak pokračujem: „Prišli sme aj s muzikou, že vám rozpovieme, čo dobrému chlapovi na dne srdca drieme.“ Smeje sa, a keď chcem prejsť k ďalšiemu obrazu, tak zase: „tam!“ Odpútavacia akcia sú fotky – ukážem jej tú, na ktorej je Miško v jej veku. „Miško,“ hovorím, a ona zrazu „oci“. No, možno myslela „oči“. Ale rozväzuje sa jej jazýček, vďaka babičke Ruženke (a dedkovi Ervínovi) dokonca dvojjazyčne, počuje štekať psíka a povie, „kuťa“, a aby som rozumela aj ja, tak dodá, „havo.“
Odkedy k nám Eliška prišla, ukladám si nové povinnosti: napríklad naučiť sa piecť chlieb. Lebo to raz chcem naučiť vnučku. Ako čerstvá mama som chodila do práce a bývala som často netrpezlivá – naháňal ma pocit všetko stihnúť. Teraz sa neponáhľam, a predsa akoby som toho stíhala viac. Aj čítať, aj písať, aj chodiť do kina a do divadla, aj na koncerty. Myslím si, že čím viac v sebe nazhromaždím, tým viac budem mať čo Eliške odovzdať.
Gabriela Rothmayerová
