Keď muž miluje ženu, dokáže odpúšťať pre lásku
Sú to skôr muži, ktorí sa bezhlavo vrhajú do dobrodružstiev, riskujúc vzťah i rodinu. A ženy sú tie odpúšťajúce. Býva to však aj naopak a to chytí za srdce.
Ak stojí vzťah za to, aj muži sú schopní byť jeho záchranárom.
Medzi nebom a zemou, srdcom a rozumom je ešte niečo, čo nám dokáže obrátiť život naruby. Našťastie? Bohužiaľ? Psychológovia to nazývajú priliehavo blackout – zatemnenie mysle, alebo, ako hovoríme my – *vieme, že robíme hlúposť, no aj tak ju spravíme*. Darmo to výhražné mravčenie v žalúdku, darmo vysvietená celá hlava od varovných kontroliek, všetko jedno. Nedokážeme odolať. Deje sa to vtedy, keď podľahneme aktuálnej ponuke, o ktorej sme presvedčené, že lepšia už nikdy nepríde. Je to podobné ako v obchode. Kúpite si topánky, ktoré sa vám páčia (sú zlacnené a strašne sexi), ale nikdy si ich neobujete. Mali posledné a sú o pol čísla menšie. Zlé rozhodnutia nebývajú vždy banálne ako unáhlený výber lodičiek. Tie nás akurát tak otlačia alebo zapadnú prachom, hodené niekde v kúte. Sú situácie, keď sa vrháme do neznámych vôd, s následkami, ktoré ovplyvnia takmer všetko a všetkých v našich životoch. Zapchaj si nos a skoč, nahovára nám rozochvené (ako už dávno nie) srdce. Tušíme, že voda bude riadne rozbúrená a hlboká, ale kým nepreplávame a nezistíme, ako sa žije na druhom brehu, budeme na ňu bezducho hľadieť a stále myslieť. Jasné, dá sa to aj rozchodiť a dúfať, že časom poblúznenie odznie. Že nás to „prejde“. V tomto článku sme sa však rozhodli priniesť príbehy žien, ktoré skočili. Pekných, rozumných a slušných madam, ktoré sú dobré manželky, mamy a kamarátky. A mali pekných, rozumných a milujúcich manželov. Uverili, že všetko bude úplne iné, nové, ozajstné. Neobdivujeme ich, neodsudzujeme ani neschvaľujeme. Na to je ľudský život príliš háklivý. Ale tak ako platí, že zlé rozhodnutia bývajú drahé a ťažko napraviteľné, tak platia aj výnimky potvrdzujúce pravidlo. O mužoch, ktorí odpustili. Výnimočne, ojedinele. Toto nie je návod, ako si užiť a potom sa vrátiť, lebo každý príbeh sa nemusí skončiť happyendom.
Vlado a Marína: Dominikánske peklo
Marína po piatich rokoch manželstva totálne vyhorela. Na krku dve deti, byt v permanentnej rekonštrukcii a závratná hypotéka. K tomu *Vladove výčitky, že už to nie je ako predtým. Ona mu zasa vyčítala nezáujem*. Tak si našla bútľavú skypovú vŕbu. Chlap pri druhom kompe mal pre ňu vždy čas. Bol chápavý, vedel poradiť, počúvať, vždy presne to, čo bolo treba. Namotala sa. Samozrejme. A naplánovali si stretnutie. Samozrejme. V tejto chvíli prichádza na scénu manžel Vlado, ktorý na všetko prišiel. *Rozvod vyzeral ako jediné a zároveň posledné riešenie, no ešte urobil pokus: „Láska, poďme do Dominikánskej! Viem, že sme si ju sľúbili za odmenu, keď bude aspoň polovica bytu splatená, no kašlať na to!“ postavil sa k veci rozhodne. Bola to výzva, exotika v zime! Nekonečný let sa predĺžil o tri hodiny. To bola prvá rana. Tropická búrka si lietadlo pohadzovala ako hračku, deti mrnčali a na nervóznych cestujúcich nezaberal ani Mr. Been. Hotel – barabizňa bez múrov, so strechou zo šúpolia, na vetchých stĺpikoch. Od búrky rozbahnená zem. Na recepcii dáma s vetou: „Prepáčte, váš apartmán momentálne nemáme, ale nebuďte smutní.*“ Ponúkli im izbu tri krát tri metre. Zrazu im korytnačky, plameniaky a papagáje pripadali ako plazy z pekla. Vlado sa postavil na recepciu a odstál tam desať hodín. Vždy, keď mu povedali, že izbu ešte stále nemajú, s úsmevom povedal: „Nič to, ja počkám.“ Nakoniec im pridelili apartmán, ktorý využíva manažér hotela pre osobných hostí. Prvé dva dni boli najkrajšie. Nádherná izba, panenská pláž, priezračné more, výborné jedlo, milí ľudia. A tým sa to skončilo. Deti dostali horúčku, vracali, vyhádzali sa. Hotelová lekárka si vypýtala dvesto dolárov a poslala ich na kliniku. Na chodbe súkromnej nemocnice boli húfy európskych detí s podobnou diagnózou, s desivým tuberkulóznym kašľom či infekciami očí. Lekárka z dvoch metrov skonštatovala, že je to angína spojená s alergiou na slnko. Nesmú chodiť von ani sa kúpať. Predpísala im lieky a vystavila blok na ďalších dvesto dolárov. Medikamenty nezabrali, stav detí sa zhoršil. Museli ich hospitalizovať a Marína sa zosypala. Vlado zariadil, aby predsa len nemuseli ísť do nemocnice, a do hotela chodil každý deň lekár. *Stálo ich to posledné úspory. Na pláži im stačilo jedno ležadlo, keď deti spali, po polhodine sa Vlado s Marínou striedali. Deti si obľúbili kolumbijské rozprávky aj krátke vychádzky po západe slnka. Dva dni pred odletom boli zdravé. Dnes sa Marína smeje: „Zblížilo nás to. Bonus dovolenky bol práve v tej extrémnej situácii. Museli sme ťahať za jeden povraz, nájsť opäť spoločnú reč. Dnes som za to vďačná a manželstvo nám funguje ako nikdy predtým.“
