„Dobrá zdravotná sestra má mať súcit s človekom. Bez ohľadu na to, či je chorý alebo nie.“ Mgr. Ildikó Somogyiová
Začínala ako sestra na internom oddelení. 20 rokov pracovala ako sestra na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení. Teraz, vrchná sestra špecializovaného zdravotníckeho zariadenia Chronicare v Bratislave, dohliada na chronicky chorých pacientov, ktorí potrebujú dlhodobú ventilačnú a intenzívnu starostlivosť. Ildikó Somogyiová hovorí, že o každého pacienta s poruchou vedomia je možné sa postarať dôstojne, ľudsky a na vysokej úrovni.
Potrebnú prax a organizačné zručnosti jej dali predchádzajúce zamestnania. Tie teraz aplikuje aj v práci s pacientmi, ktorých zdravotný stav vyžaduje následnú intenzívnu zdravotnú starostlivosť. „Sama neviem, prečo som chcela takúto zmenu. Asi to bolo tým, že som dennodenne videla pacientov, ktorí po zotavení na ARO mohli ísť na následnú liečbu domov alebo do Domu ošetrovateľskej starostlivosti. Sú však aj takí, ktorí nemôžu. A na Slovensku máme takýchto oddelení veľmi málo,“ hovorí vedúca sestra zariadenia Chronicare, ktoré má na Slovensku momentálne najviac kapacít, 21 lôžok, pre pacientov závislých na dýchacom prístroji, a to pri vedomí, ako aj v bezvedomí. „Niektorí naši pacienti sú pri vedomí, ale pre nás prirodzený nádych a výdych oni majú regulovaný dýchacím prístrojom alebo sú v bezvládnom stave a vyžadujú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť. Pri týchto pacientoch je akútna fáza zvládnutá, ale potrebujú neustálu lekársku starostlivosť, ktorá prechádza do kontinuálnej ošetrovateľskej,“ pokračuje Mgr. Ildikó Somogyiová.
Skladba pacientov sa v zariadení Chronicare mení. „Momentálne máme pacienta, ktorý je u nás viac ako 1 020 dní. Taktiež tu teraz máme dve tridsiatničky, ktoré sú u nás viac ako 1 000 dní. Obe z nich sú v bdelej kóme (coma vigile), hoci majú vegetatívne vnemy zachované, ako napr. keď s nimi hovoríme, aj nám profesionálom sa zdá, akoby nás vnímali, sú sekundy keď máme pocit, že z ich strany je aj spätná reakcia, ale samé nemajú žiadnu hybnosť ani dýchanie. Je veľmi ťažké stanoviť hranice vnímania a posúdiť, vyhodnotiť skutočne vnímané prejavy. Napriek tomu, si myslím, že ak je niekto v bezvedomí, musí mať kontakt s ľuďmi,“ myslí si pani Somogyiová. Pri každom je to však individuálne a každá zdravotná sestra musí mať v sebe aj kus psychológa.
V Chronicare sa osvedčilo, že pri komunikácii s príbuznými je nutné zvoliť individuálny prístup, spoznať ich a vycítiť, kto potrebuje spoznať iba stručné informácie a kto sa rozprávať naozaj chce. „Každý sa so situáciou vyrovnáva inak. Niekto nevie prijať zdravotný stav svojho príbuzného a veľmi sa mení povaha príbuzných. U niekoho sa to prejaví veľmi emotívne, nevie spracovať emócie ako smútok, strach, beznádej, a preto treba dodržiavať zásady slušného správania a empatie,“ hovorí hlavná sestra, ktorá začína rozprávať aj veľmi emotívny príbeh jednej z pacientok. „Je to príbeh mladej ženy, u ktorej už v domácom prostredí po pôrode došlo ku krvácaniu do mozgu. Svoju dcéru tak videla iba niekoľko dní. U nás je hospitalizovaná v bdelej kóme. Je to síce smutný príbeh, ale manžel tejto pacientky ju navštevuje pravidelne a vždy nosí aktuálne fotografie malej krásavice, ktorá sa neuveriteľne podobá na svoju mamu“. (poz. red.: deti v tomto zariadení nesmú navštevovať pacientov)
Mgr. Somogyiová všetko vníma v rodinnejšom kruhu. A to nielen s príbuznými, ale aj s kolektívom, s ktorým si tiež musela stanoviť deľbu práce, nevyhnutnosť spolupráce a predovšetkým zodpovednosť pri jej neprítomnosti. „To som kedysi nevedela. Mala som na seba také nároky, že som chcela, aby bolo všetko dokonalé. Viem, že nie som stopercentná, lebo všetci máme chyby, ale nechcem sa za svoju robotu hanbiť. Nikdy som sa za svoju prácu nehanbila a toto vyžadujem aj od kolektívu. Aby sme vedeli čo robíme, prečo to robíme a aby sme to robili dobre. Tiež som sa musela naučiť trochu „vypnúť“ hlavu. Momentálne je to najmä záhrada. A akú skúsenosť dodáva na záver? „Tá sestra, ktorá vyštuduje len preto, aby mala nejakú školu, získala titul, nie je pre toto poslanie stvorená. Dobrá zdravotná sestra má mať súcit s človekom. Bez ohľadu na to, či je chorý alebo nie je,“ dodala na záver Mgr. Ildikó Somogyiová, vedúca sestra zariadenia Chronicare.
Text a foto Martina Pavlíková