Čo krok, to aaau! Čaká ma výmena obidvoch bedrových kĺbov!
Keď sa vám podlomí noha, poriadok sveta sa zmení. Často naďabíme na články s dvomi obrázkami. Na prvom je vysmiata seniorka tancujúca pod palmami, alebo (ešte viac vysmiata) v objatí extrémneho fešáka a na druhom iná, ubolená, sotva sa vlečúca o dvoch paliciach, či nebodaj na vozíčku s kockovanou dekou na kolenách. V podtexte sa nám vnucuje výkričník, že je len na nás, ktorou z nich budeme a zároveň výčitka, že sme dotera z pre seba neurobili dosť. A ja osobne vidím veci o to jasnejšie, že ešte pred pár mesiacmi som bola na prvom obrázku a teraz, na tom druhom. Vždy som cvičila, lyžovala, bicyklovala, dbala na nutrične vyváženú stravu, udržiavala som si stabilnú váhu 53 kg, precestovala som svet a nepila som alkohol.
Každý deň som si šla zabehať a cestou som míňala ženy v mojom veku, vlečúce nákupy a knísajúce sa z boka na bok. Až do jesene minulého roka. Jednoducho sa mi podlomila noha v bedrovom kĺbe. Nasledovali vyšetrenia, rehabilitácia, infúzie, až po verdikt, že 19.5. mi vymenia obidva bedrové kĺby. Prežívam v neznesiteľných bolestiach a tie sa každým dňom zhoršujú. Poriadok sveta sa zmenil. Bez paličiek chodiť neviem, nákup odnesiem iba v ruksaku, k lekárovi chodím taxíkom a keďže predoperačné vyšetrenie zahŕňa aj gynekológa, fakt netuším, ako sa vyteperím na kozu. A kamarátky??? Tá s ktorou som chodievala na sezónne výpredaje do Londýna povedala: „Poobede sa možno zastavím.“ Viac sa neozvala. Iná vraj, keď ti bude lepšie, urobíme si pekný víkend. No jedna, pre ktorú som neurobila nikdy nič, ba naopak, nechovala som sa k nej pekne, mi priniesla žinku a povedala jednoduché: „V nemocnici ju budeš potrebovať.“ Takže, milé superbabky, poobzerajme sa okolo seba s otázkou, keby bolo najhoršie, ktože by nám priniesol žinku???
Text a foto Štefánia Opremčáková
