Najčítanejšie Rozhovory 

Aký je život slovenskej manželky českého diplomata?

Viera Langerová sa  narodila pod Tatrami. Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení nasledovalo postgraduálne štúdium kulturológie na Karlovej univerzite v Prahe, kde sa spoznala s českým diplomatom Alexandrom Langerom. Ich život bolo teda neustále cestovanie.

Ako vyzerá život rodiny, ktorá musí byť stále pripravená na zmenu podmienok a prostredia?

Pohyb diplomatov po miestach pôsobenia možno trochu pripomína ruletu. Nikdy neviete s úplnou presnosťou, kde strávite najbližších niekoľko rokov svojho života. Mne sa to celkom páčilo, menej už nášmu synovi, ktorý bol viazaný na okruh svojich kamarátov a dieťa potrebuje istý stereotyp. Pravidelnosť je zárukou jeho bezpečnosti, pocitom istoty a tú deti potrebujú ako soľ. Toto manko sme sa mu samozrejme snažili vždy vynahradiť zvýšenou pozornosťou a častým vysvetľovaním, prečo si musí odrazu zbaliť všetky svoje hračky a knižky, dať bratrancovi do úschovy korytnačky a ísť tam, kde nikoho nepozná, ničomu nerozumie, ba čo viac, ani sa nemôže ísť von hrať. Z množstva argumentov, ktoré sme mu  predložili bolo najpôsobivejšie tvrdenie, že “tatíka” nemôžeme nechať samého, že musíme ísť s ním, aby nebol smutný. Ja som sa v súvislosti s manželovým povolaním mohla sťažovať len na jedinú vec: nikdy som presne nevedela, ako dlho sa doma zdržíme a preto som mala problémy so zamestnaním. Pre akéhokoľvek zamestnávateľa nie je jednoduché dať prácu niekomu, o kom vie, či dá výpoveď o tri roky, alebo tri mesiace.

Ktorá krajina na vás najviac zapôsobila?

Asi to bol Pakistan. Nie je to veľmi ideálna krajina pre život európskej rodiny s malým chlapcom. Ťažiskom jeho života bola škola, do ktorej chodili deti cudzincov, takže tamojší učitelia majú spoľahlivé know-how, ako deťom zabezpečiť “hladké pristátie.” Horšie je zvykať si na prostredie, kde má žena úplne iný status a v podstate sa nesmie sama pohybovať po meste, vždy len s mužským sprievodom, alebo v skupinkách. Tento moment bol pre mňa zo začiatku najťažším, ale ako novinárka som videla okolo seba veľa zaujímavých vecí, ľudí, miest, takže sa mi zdalo , že musím sedieť na truhlici so zlatými pokladmi a nesmiem ju ani otvoriť. Postupne sa ale človek naučí hľadať cesty k vlastnej spokojnosti.

Takže ste si aj v Pakistane našli  priestor na vlastnú realizáciu?

Všetko je otázka stratégie a taktiky. Premýšľam vždy, čo všetko zaujímavé môžem v tej – ktorej krajine robiť. Som novinárka, píšem o filme a divadle, ale aj ostatnom umení a tak to zase až také ťažké nie je. Okrem toho aj v hlavnom meste Pakistanu Islamabade  fungujú medzinárodné ženské komunity. Pracujú na princípe klubov, kde zaplatíte nejaký ročný poplatok a môžte sa zúčastňovať pravidelných stretnutí. Mňa zaujali napríklad prednášky dietoložky o stravovaní v novom prostredí, ale dozviete sa tu všetko možné od kobercov, cez turistiku, varenie až po film.

A čo také obyčajné veci, ktoré ste pravidelne doma robili, napríklad nakupovanie, varenie….

Ani jedno, ani druhé mi nikdy nerobilo problém, som zanietená kuchárka. Ale v Pakistane je zvykom mať kuchára. Spočiatku ma to zaskočilo, predpokladala som, že bude  využívaný len na prípravu oficiálnych večerí, to je však problém organizačný. Nemal to so mnou ľahké, neustále som ho kritizovala a chcela som niečo iné, než to, na čo je zvyknutý. Domáci človek v kuchyni však rozumie tomu, ako treba napríklad umývať ovocie a zeleninu. Je to zložitý a zodpovedný proces a som rada, že som ho nemusela absolvovať.

Čím sa vyznačuje pakistanská kuchyňa? Obľúbili ste si nejaký recept?

Je predovšetkým veľmi ostrá. Stlmiť tento zvyk u kuchára chvíľu trvalo. V porovnaní s indickou kuchyňou tu niet veľa rozdielov, možno až na menší počet vegetariánskych jedál. Objavila som tam veľa nových druhov ovocia a zeleniny. Kúpila som si aj pakistanskú kuchárku a stále experimentujem. Chuti mi napríklad jedlo z yamov, to sú malé zemiačiky, podobné bielej reďkovke. Jedlo sa volá Jimikandhn ka korma a chutí výborne. Čo je pre našinca prístupné, je nápoj lassi, ktorý sa pripravuje mixovaním jogurtu s vodou. Odoberie sa len maslový vršok, okorení sa čiernym korením a hlavne práškovou rascou. Vo veľkej horúčave vraj pôsobí osviežujúco. Mne chutí aj teraz.

Museli kompletne zmeniť jedálniček, alebo sa tam dajú zohnať aj potraviny “európskych” chutí?

Dalo sa tam kúpiť úplne všetko až na bravčové mäso a všetko čo s ním súvisí. Nesmie sa tam samozrejme predávať alkohol tak, ako v žiadnej moslimskej krajine. V niektorých hoteloch si však na potvrdenie, že ste cudzinec, môžete určité množstvo kúpiť. Pre mňa sú zaujímavé vždy nové chute, čím exotickejšie, tým lepšie. S objavením každej novej veci, miesta, či stretnutím so zaujímavým človekom som cítila, ako tejto krajine začínam rozumieť.

Pripravila LIS

Foto Viera Langerová

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články