Životná cesta obyčajne nie je rovina vystlatá mäkkou trávou, skôr je to vrch posiaty kopou skál
Zdravie, pokoj, šťastie, radosť či nádej – to sú hodnoty, ktoré túži vlastniť každý. A čo bolesť? Tú sa snažíme čo najšikovnejšie obísť. Vyhnúť sa jej. Je naivné myslieť si, že sa to trvalo podarí. „Kto nikdy nepozeral na svet cez slzy, nevie o ňom nič“ – napísal francúzsky dramatik Viktor Hugo (1802 – 1885). Životná cesta obyčajne nie je rovina vystlatá mäkkou trávou, skôr je to vrch posiaty kopou skál. Každý z nás prežíva drámu na svojej vlastnej ceste. Tak, ako musí prasknúť kôstka, aby jadro uzrelo slnko, tak aj človek musí spoznať bôľ. „Je čas plakať a je i čas rmútiť sa, je ale i čas na smiech“ – poúča kniha Kazateľ. Roky chodieval na vyšetrenia s chorými deťmi ku mne do ambulancie pán v strednom veku. Rozumeli sme si, stali sme sa priateľmi. Náhle, ako blesk z jasného neba, ho postihla ťažká choroba. Z dňa na deň ochrnul na celom tele, nedokázal prehĺtať potravu, rozprávať, neudržal moč ani stolicu. V priebehu niekoľkých týždňov schudol takmer tridsať kíl. Bol pripútaný na lôžko, ochrnutý, úplne odkázaný na pomoc druhých. Napriek vážnemu telesnému postihnutiu, jeho mentálne schopnosti ostali neporušené. Vnímal svoj stav pri plnom vedomí. Keď som prechádzal okolo jeho domu, zvykol som sa zastaviť. Keď ma zbadal, z očí mu vytryskol vodopád sĺz. Hoci som sa ho snažil potešiť, niekedy nebolo čo povedať, len som pri ňom sedel a mlčal. Hovorí sa, že čas strávený s chorým človekom je časom posvätným. Táto jeho bolestná kalvária trvala dlhých sedem rokov… Povedať niečo rozumné o bolesti, bez ilúzií a tárania, nie je jednoduché. Je rozdiel dívať sa na posteľ, či dívať sa z postele. Iná vec je bolesť vidieť a iná bolesť cítiť. Hovoriť vedľa človeka, ktorý je mučený rakovinou, alebo má roztrhané telo po dopravnej nehode, ktorý trpí po strate milovanej osoby, nevinného dieťaťa, roky žije po boku alkoholika, zakúša more horkosti, je týraný, alebo je zradený, oklamaný, podvedený, opustený, snažiť sa vysvetliť mu prečo, stáva sa domýšľavosťou. Veľa otázok odpoveď nemá. Niekedy sa dá len mlčať. Hovorí sa, že bolesťami sa ľudia stali väčšími, než pomocou všetkých radostí tohto sveta. Búrky testujú náš dom. Utrpenie je totiž ako sochárstvo. Dláto ukáže, čo je v tebe. „V troch rokoch ma opustil otec. Chodil som na štyri rozličné stredné školy a trápil som sa s poruchou reči, ktorá spravila moje vzdelávanie sa náročnejším, než u väčšiny ľudí“ – vyznáva populárny americký herec Keanu Reeves (1964). „Nakoniec som odišiel zo strednej školy bez maturity. V dvadsiatich troch. rokoch sa môj najlepší priateľ predávkoval a zomrel. Moja žena Jennifer porodila mŕtve dieťa a o osemnásť mesiacov neskôr zomrela pri dopravnej nehode. Moja mladšia sestra ochorela na leukémiu. Dnes je zdravá a ja som dal sedemdesiat percent zo svojich zárobkov z filmovej trilógie Matrix do nemocníc, ktoré liečia túto chorobu. Som jednou z mála filmových hviezd, ktorá nemá vilu. Nemám ochrankárov a nenosím luxusné oblečenie. A aj keď som hodnotený ako herec na sto miliónov dolárov, stále chodím metrom a páči sa mi to! Takže nakoniec si myslím, že môžeme spoločne súhlasiť tomu, že aj keď človek čelí tragédii, môže sa mu dariť a byť spokojný. Bez ohľadu na to, čo sa deje vo vašom živote, môžete to prekonať. Život sa oplatí žiť!“ Aby populárny človek dokázal bez zničujúcich následkov uniesť svoju slávu, potrebuje i tŕň v topánke, alebo otlak na päte. Bežný život má od šťastia nesmierne ďaleko. V skutočnosti je neraz naplnený veľkým utrpením. „Verím, že choroby sú kľúčmi, ktoré nám môžu otvoriť určité dvere. Tie sa dajú odhaliť len chorobami. Zdravie nám neumožní pochopiť všetko“ – napísal francúzsky spisovateľ André Gide (1869 – 1951), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1947. Niet ruže bez tŕnia a života bez trápenia. Lesy vyrastajú z kalamít. Utrpenie čistí náš duchovný zrak, mnohé veci chápeme lepšie. V čase utrpenia máme oslabené obranné mechanizmy, sme otvorenejší, láskavejší, veľkodušnejší a vrúcnejší. Ťažké chvíle sú akoby pasom, vďaka ktorému sa dostaneme na tie miesta, na ktoré by sme sa inak nedostali…
Text MUDr. Michal Slivka
Foto Depositphotos.com
