Najčítanejšie Vaše príbehy 

Život slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

Každé tri týždne som cestovala vyše tisíc kilometrov až na švajčiarsko – rakúske hranice. Trvalo to 15 až 19 hodín a išli sme za každého počasia.

Opatrovala som 90 ročnú pani, ktorá bývala sama v dome na kopci. Asi 100 metrov od nás bola zjazdovka a lanovka. Prišla som k nej skoro 60 ročná s trojtýždňovým kurzom nemčiny.

Keďže pani bola z Južného Tyrolska, často používala  talianske výrazy a slovensko -nemecký slovník mi veľmi nepomohol. Aj rodina sa s ňou rozprávala nárečím Montafónu, ktorý má ďaleko od gramatickej nemčiny. No dôležité bolo, že sme sa po čase celkom dobre dohovorili. S prácou som problém nemala. Veď upratovať aj variť som vedela a pani nebola náročná. Mala som celkom šťastie aj na jej rodinu. Často chodili k mame, doniesli lieky, nákup, robili v záhradke, okolo domu. Pokiaľ bola pani ešte ako-tak pri zmysloch, dalo sa to vydržať. Horšie bolo, keď už začala byť dementná. Utekala z domu, nič si nepamätala a neskôr aj  prestala úplne chodiť. No, byť zatvorená 24 hodín s takýmto pacientom, to dá poriadne zabrať, hlavne na psychiku. To mi spolu s cestovaním asi najviac vadilo na tejto práci. A keď dvíhate skoro 100 kg pacienta, poriadne to pocíti aj vaše telo. Rodina mi dávala niekoľko krát do týždňa poobede voľno. Vtedy som išla dole do dediny.

 

V okolí pracovalo veľa Sloveniek a keď sme mohli, stretávali sme sa na jednom mieste, aby sme sa porozprávali o svojich rodinách, rozobrali prácu s pacientom, navzájom si poradili. Všetky sme mali podobné problémy a tieto stretnutia nám pomáhali. Stali sme sa priateľkami a aj keď sme sa skoro všetky porozchádzali do iných rodín, alebo už nepracujeme, stále sme v spojení aspoň cez FB, alebo telefón. Musím povedať, že mi bolo často veľmi smutno, keď som počúvala príbehy matiek, ktorým volali deti a ich problémy riešili cez telefón. Veru, niektoré sa museli aj vrátiť domov. Nezvládli  problémy s deťmi, s manželmi, s rodičmi. Každá sme mali iných pacientov a keď som počula, ako to funguje v iných rodinách, ako naše ženy šikanujú, ponižujú, nútia robiť práce, ktoré nemajú opatrovateľky v zmluve, ako poniektoré hladujú, nechcú im platiť, ako ich zdierajú agentúry, bola moja rodina a problémy v nej ešte znesiteľné. No, keď som skoro po 7 rokoch rodine oznámila, že sa mi narodí vnučka a budem robiť len do konca roka, hneď si našli náhradu, pravdaže lacnú z Rumunska. Jednoducho mi napísali mail, že už nemusím chodiť, žiadne ďakujem. Stará pani rumunskú opatrovateľku vôbec neprijala a do mesiaca aj zomrela.

 

Ja si teraz konečne užívam dôchodok, pomáham dcére s vnučkou, chodím do kreatívnych kurzov, cvičím kalanetiku, cestujem a dúfam, že mi bude zdravie slúžiť čo najdlhšie, aby som si život mohla konečne užívať!

Text a foto Betka Janove

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články