Aktuálne Dobré rady 

Žijeme v storočí vdov

Okolo dvadsaťtisíc Slovákov a Sloveniek každý rok zažije jednu z najstresovejších situácii v živote: ich partner zomrie. Pritom ženy sa dožívajú vyššieho veku ako muži. Výsledok je v praxi veľmi smutný. Napríklad v roku 2015 žilo na Slovensku vyše 70 tisíc ovdovených mužov, ale ovdovených žien bolo oveľa viac.

Demografi odhadujú, že o dvadsať rokov bude viac ako tri štvrtiny domácností jednotlivcov tvoriť ženy staršie ako päťdesiat rokov, z nich polovica budú vdovy. Je teda jasné, že výraz singl sa už nebude týkať len mladých úspešných jedincov. Naopak, stane sa príznačný pre skôr narodených.

Spoločnosť by sa mala na to pripraviť. “Napríklad v Holandsku sú kurzy pre vdovy bežné,” hovorí psychiatrička Tamara Tošnerová, ktorá sa venuje problémom ľudí vyššieho veku. “Ženy sa v nich učia, ako sa vysporiadať so stratou partnera, odborníci im tam radia v praktických záležitostiach, s ktorými si nevedia poradiť,” vysvetľuje.

Problém je totiž v tom, že veľké percento žien vyššieho veku bolo v tradičnom modely rodiny  závislých na svojich mužoch. Muži vtedy rozhodovali o financiách, riešili účty a podobné praktické záležitosti týkajúce sa rodiny. “Strata partnera je totiž nielen závažnou citovou stratou, ale súčasne znamená aj celý rad praktických problémov,” pripomína Tamara Tošnerová. Generácia súčasných starších žien často nemá vodičský preukaz, ženy sa zrazu po strate manžela nemajú ako dostať na chatu, alebo na väčší nákup. Chýbajú im vedomosti a skúsenosti z iných oblastí,” vysvetľuje.

Tak sa ženy stávajú závislé na svojich príbuzných, to v najlepšom prípade. Niektoré sa stiahnu do ústrania, stávajú sa z nich samotárky.

Chýbajú poradne pre vdovy

V USA funguje projekt, ktorý sa volá  Vdova vdove. Jeho podstatou je, že žena, ktorá je vdovou už určitý čas, pracuje v organizácii, na ktorú sa môžu iné ovdovené ženy obrátiť, ak sa cítia osamelo, alebo s niečim potrebujú pomôcť. Nejde o profesionálne terapeutky, ale o ženy, ktoré sa jednoducho naučia pomáhať svojimi skúsenosťami. Vypočujú, poradia ako si vybaviť vdovský dôchodok, idú s nimi na úrad.

Psychológovia i ľudia, ktorí stratu prežili, sa zhodujú, že už v momente, keď človeku v nemocnici zomrie partner vidieť,  ako si s prístupom k smútiacim pozostalým nedokáže naša spoločnosť poradiť. Lekár sa podelí o sústrasť, sestra vydá vrecko s hodinkami, peňaženkou a oblečením zomrelého. Nikto nemá čas porozprávať sa s pozostalým, posedieť si sním, odovzdať mu kontakty na organizácie, ktoré by mu poradili ako ďalej postupovať. Je to zvláštne, lebo poradní, ktoré sa venujú rôznym menšinám, či ľuďom s problémami všetkého druhu, stále pribúda. Na starších osamelých ľudí v tomto smere nikto nemyslí.

Tu je skúsenosť šesťdesiatšesť ročnej dámy, ktorej pred rokom zomrel muž náhle na infarkt: “Nemala som silu vybaviť pohreb. Deti nemáme, našťastie mi pomohli susedia. Muž mal syna z prvého manželstva, ale žije v Austrálii a nestýkali sa. Nechcel prísť na pohreb ani riešiť dedičstvo. Kým bolo dedičstvo  vysporiadané, banka zablokovala účet, ktorý som mala s mužom spoločný. Zostala som bez prostriedkov, na ten účet mi chodil i dôchodok a ja som si ho nemohla vybrať. V tom strese som vôbec nebola schopná ísť do banky vybavovať, len som doma ležala a pozerala som sa do stropu. Netušila som, aké máme poistky, sporenie, všetko predtým riešil manžel. Dala som plnú moc susedom a verila som im. Keby to boli podvodníci, pokojne ma mohli o všetko pripraviť. Ale ja som v tej chvíli vôbec neuvažovala. Čudujem sa, že som vtedy neskončila na psychiatrii.”

Nebojte sa o tom hovoriť

Dnešné mladé ženy sú  určite samostatnejšie, ako bývali ich matky a babky. Vedia šoférovať, výplaty majú na svojom účte. Často majú o poistkách, či sporeniach väčší prehľad ako ich muž. Možno z nich raz bude iná, samostatnejšia generácia vdov. Ale zármutok nad stratou partnera zostane vždy rovnaký a nikto dopredu nevie, čo to s ním urobí.

Problémom je často aj to, že ľudia, ktorí prežívajú traumu zo straty partnera potrebujú o ňom hovoriť stále a to môže byť pre okolie obťažujúce.

“Cítim, že sa odo mňa odťahujú priatelia,” hovorí šesťdesiatročná Jarka, ktorej muž zomrel pred dvomi rokmi. “Predtým sme chodili spoločne na výlety i do divadla. Boli sme tri manželské páry. Postupne mi prestali telefonovať, pozývať ma na akcie. Keď som im  sama zavolala priznali sa, že nevedeli, ako majú s vdovou hovoriť, báli sa, že budem stále hovoriť o manželovi a nevedeli, či to zvládnu,” hovorí.

Ľudia by sa nemali báť hovoriť na túto tému. Každý musí počítať s tým, že raz sa mu to prihodí, že sa stane vdovcom či vdovou. Určite sa nedá na to pripraviť dopredu, ale je dobre vedieť, že takých ľudí je veľa a tí by si mali navzájom pomáhať.

Zdroj  <http://www.i60.cz>

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články