Zase som doma sama a mám pocit, že som v slepej uličke
Všade ticho, pokoj…. Nie náhodou stojí náš dom na konečnej zastávke trolejbusu. Keď sme ho pred vyše dvadsiatimi rokmi stavali, hovorilo sa síce, že sem pribudne sídlisko, ale akosi už k tomu nedošlo. No a tak si aspoň môžem s našim psom vybehnúť do blízkeho lesíka. Aj teraz mi už Toby sedí pri nohách a netrpezlivo čaká, kedy sa konečne zdvihnem. Iste, pôjdem s ním von rada, ale moje myšlienky to nijako nezaplaší. Lebo naozaj neviem čo ďalej robiť a vlastne sa mi zdá, že sa ani nič robiť nedá. Veď čo by som vlastne chcela? V realitnej kancelárií mám prácu, ktorá ma baví, dcére sa v manželstve darí, mám už pár mesiacov prvého vnuka. A manžel? Tiež nepatrí k mužom, ktorí by naháňali mladé dievčatá len preto, že cítia tzv. krízu stredného veku. Navyše, aj materiálne sme na tom dobre, pretože jeho stavebná firma má už na trhu svoje meno a teda i dosť zákazníkov.
Prečo však sedím a mám pocit, že som v slepej uličke, z ktorej niet východiska? Možno preto, že náš blahobyt mi odcudzil dve najlepšie priateľky, ktoré sotva vychádzajú od výplaty k výplate a tak sa im zdá, že si už nemáme čo povedať? Ako ich mám presvedčiť, že som rovnaká Eva ako kedysi a moje nové auto ešte neznamená, že sa nad nimi chcem vyvyšovať? Trápi ma tiež Simona… Akí sme len boli s Ivanom pyšní, keď získal štipendium vo Francúzsku. Pravda, to sme ešte nevedeli, že sa zamiluje do Paula dá mu prednosť pre skončením univerzity. Iste, verím jej, že je šťastná, keď mu pomáha v jeho reštaurácií – ale na to sme ju vychovali? A navyše… Ako často sa asi budem vídať s vnukom, ktorý vyrastá v Lyone a ako mu porozumiem, keď mi Simona povedala, že ho po slovensky učiť nebude, lebo je to zbytočné? Viem, mužovi sa to tiež nepáči, ale čo môžeme robiť? Raz za rok prísť na návštevu A vidieť, ako sa naša šikovná, bystrá Simona mení na malomeštiacku paničku, pre ktorú je hlavné, aby mal manžel večeru na stole vždy v rovnakom čase? Neviem, prečo sa to stalo a kedy sa v nej stratili všetky ambície – ale jedno viem iste. V mojom srdci bude mať stále miesto, aj keď mi už asi s mojimi starosťami nepomôže. Kto tak však urobí? Ivan, s ktorým sme sa brali z veľkej lásky, ale s ktorým sa už dávnejšie naša konverzácia obmedzuje iba na to, čo treba vybaviť, kúpiť a zariadiť? Pre neho ide pritom o celkom normálnu situáciu a viem, že keby som začala hovoriť, aký je náš vzťah prázdny, vôbec by ma nechápal. Veď sme predsa chceli dobre žiť, roky sme sa o to usilovali a teraz začnem kritizovať?
Pamätám si, pred niekoľkými rokmi bola u nás bestsellerom kniha s optimistickým názvom Konečne po štyridsiatke – zrelej žene patrí svet. Lenže aký svet ja už mám pred sebou? Mám azda zahodiť všetko za hlavu, rozviesť sa, trvať na rozdelení majetku a začať nanovo kdesi v panelákovej garsónke? Mám odísť z práce a myslieť si, že uspejem ako textilná výtvarníčka, ktorou som kedysi dávno chcela byť? Alebo striedať mladých milencov, aby som si dokázala, že som ešte k svetu? Nie je pravdepodobnejšie, že aj o desať rokov budem stále sedieť v rovnakom kresle a uvažovať, že by som Tobyho už konečne mala vziať von? Ale je to vôbec život, ktorý stojí za to, aby som žila?
Eva z Bratislavy
Ilustračná foto Depositphotos.com
