Vo svojich 66 rokoch žijem taký život, aký mi vyhovuje
Milé žienky Superbabkové,
občas počúvam – vraj ako sa dobre obliekam, občas vidím na dcére či vnučkách, ako prevrátia nad mojím oblečením oči – starká, prosím ťa… Priznávam však, že v poslednej dobe ma za výber šiat aj pochvália.
Či počujem jedno alebo druhé, pre mňa silným pravidlom pre to, ako sa oblečiem a čo ako skombinujem, je môj vnútorný pocit. Ten rozhoduje o farbách, šatách, sukniach, doplnkoch. Vždy sa nacítim na príležitosť, kam sa obliekam a cez pocit viem, čo si oblečiem. Málokedy si niekoľko dní dopredu pripravujem odev na nejaké podujatie. Občas mám niečo vytipované zo skrine, ale posledné slovo má pocit vo chvíli, keď sa obliekam a som plne naladená na to, kam idem. Nie je to žiadna veda pre mňa, výber mi nezaberá žiaden čas, nekradne mi myšlienky. Jednoducho sa spoľahnem a dôverujem, že moja intuícia ma správne navedie.
Niekedy som sama ráno prekvapená, po čom siahnem a ako skombinujem napríklad šaty s pančuškami. Čierne šaty a oranžové pančušky. Alebo tisíc odtieňov sivej a karmínovo-červená bižutéria. Alebo kráľovsky modrá s bielym perleťovým setom. Alebo… kombinácií kopec, dôležitý je môj pocit pohody, no ešte zaujímavejšia pre mňa je spätná väzba – pocit na akcii či po nej, prečo som tú či tú možnosť zvolila. Napríklad – bez dohovoru ladím farebne či spôsobom oblečenia s niekým, kto je v danú chvíľu pre mňa dôležitý. Keďže často sedávam s klientmi nad rozborom ich horoskopov, aj výber oblečenia či doplnkov mi niečo našepkáva.
Stalo sa mi napríklad to, že som šla na sedenie pre mňa s neznámym mužom. Siahla som po modrých náušniciach. No skôr, ako som ich vsunula do uší, som výber zrušila a úplne sebaisto som si založila jantárové náušnice i náramok. Pousmiala som sa nad výberom s tým, že určite budem cez jantár oslňovať. Figu borovú. Pochopila som hneď po prvých mužových slovách. Bol to neveriaci Tomáš, ktorý mal síce vzťahové problémy a tie ho doviedli ku mne, no ničomu neveril, nič on sám nechcel meniť… Vtedy som si uvedomila, že jantár mi dodával „mužskú“ silu, aby som rozhovor ustála, určila v rozhovore láskavo hranice a neskĺzla do pocitu obete, pretože muž ženami opovrhoval. Po dvoch hodinách ma vyobjímal a už sa niekoľkokrát ku mne po svetlo do pochopenia svojich problémov vrátil. Teraz vždy, keď vidím „moje“ jantáre, cítim vnútornú radosť a spolusúznenie.
Ešte pár slov k šminkám. Maľovanie som zanechala niekde pred šesťdesiatkou. Dovtedy som ani po raňajšie rožky nevybehla bez namaľovaných očí. Okolo šesťdesiatky som si prestala farbiť aj vlasy. Nechty na rukách i nohách mám prirodzené a rada si ich lakujem. Na opálených nohách sa mi lak veľmi páči, no keďže rada behám bosá, moja dáma pedikúrová má s nimi občas „zaberák“.
Raz mi predsa len nedalo a pred niekoľkými týždňami som šla na šminkovú úpravu tváre. Púder, farbičky, linky a tak. Pri úprave tváre som mala fajn pocit. Taký ženský… Zo sedenia u kozmetičky vzniklo niekoľko fotografií a keď som si ich doma prezerala, usúdila som, že to nie je moja šálka kávy.
Mala som presne ten pocit, ako keď moja maminka hovorieva – chcela stará mladou byť. Takže moju tvár zmaľováva len slniečko, vietor, vzduch a úsmevy, smiech, šťastie, občas i smútok. Som šťastná, že žijem svoj život tak, ako žijem. Že milujem to, čo robím a robím to, čo milujem. Že mám úžasných ľudí okolo seba, a to, ako sa obliekam, „nešminkujem“ ako odev prizdobím šperkami, šatkami či šálmi, je výsledok môjho vnútorného pocitu.
Kým som sa k tejto vnútornej sebaistote dostala, ubehlo mnoho času od sivej myšky k pochopeniu života v celej šírke tak, ako som si doň namiešala už pri narodení vlastné karty. Zaoberám sa totiž etikoterapiou a astrológiou, im som vďačná, že chápem súvislosti, ale to je už iná téma.
S láskou Sarita
Foto Sarita Poliaková
