Vnúčatá sú to najkrajšie, čo nám deti dajú, hovorí, veru áno, táto dvojnásobná „babička,“ Naďa Lazarová
Deti nedostávame s návodom. Ani k mojim nebol pribalený. Končila som vysokú školu a vo februári sa mi narodil môj prvorodený syn, dnes už tiež otec Petar. Ešte v pôrodnici, keď som rodila tento môj 5 kilový malý – veľký zázrak, hoci šťastná, som sa zapovedala, že nikdy rodiť nebudem. Bolo to dosť náročné. O dva roky a 4 mesiace sa mi narodil syn druhý Ivan. Mala som 26. Bola som na vrchole blaha, šťastná, prešťastná, že mám dvoch krásnych chlapcov. V tom čase nebol internet, ani nespočetné množstvo informácií o očkovaní, či áno, alebo nie, či bio, eko, alebo raw. Laktačné poradkyne boli sestričky v nemocnici, ktoré priložili dieťa, alebo dali tzv. klobúčik, ak to maminke nešlo a tým sa to skončilo. Potom sme si pomáhali samé systémom pokus – omyl. Ja som mala to šťastie, že prvorodený pil akoby ho za to platili a ja som vždy z prednášky utekala domov ako pojazdná mliekareň. Ale na toto obdobie spomínam veľmi rada a s láskou. Dnes by som si ho asi vzala so sebou a kojila priamo v aule, tak ako mnohé mamičky. Keď čítam tie diskusie pre a proti, vždy uvažujem, ako by som to urobila ja. Rozhodne nie som puritán a mám pochopenie pre nové veci a myslím si, že je úžasné, že dnes už mama nemá stres, aby stihla dobehnúť domov a nakojiť dieťa. Aj moja nevesta kojila môjho vnúčika vždy, keď potreboval mliečko. Ešte dnes, po takmer 32 rokoch, keď privriem oči, tá neopakovateľná emócia opäť ožije. V tom čase som mala k dispozícii jedine písanú literatúru, presnejšie knihu od MUDr. Bárdoša Moje dieťa.
Boli to nezabudnuteľné chvíle, otvorená kniha, rozbalené dieťa na posteli, ktoré sa mi medzičasom pocikalo a dole plienka s hovienkom a ja som študovala, lebo podľa knihy malo mať konzistenciu praženice. No nebudem to rozoberať do detailov, skrátka bolo to veľké dobrodružstvo. To, že sme neboli zahltení informáciami ako dnes, považujem do istej miery aj za šťastie, neboli sme také vystresované maminky. Síce nefungoval doktor google, ani modrý koník, ale aj tak vyrástli z našich detí schopní a zdraví jedinci.
Byť mamou pre mňa znamenalo veľa. Veľa lásky, ale i zodpovednosti. Veľmi skoro som ostala sama s mojimi chlapcami, tak som musela byť otcom i mamou a lásku dávať za dvoch, ale byť aj prísna. Pravidlá boli a keď sa porušili, nastúpili sankcie. Napriek všetkým úskaliam, ktoré prežíva matka samoživiteľka, považujem toto obdobie za úžasné a krásne. Do chvíle, kým ma môj starší syn s nevestou neurobili babičkou. Byť babičkou je pre mňa niečo nové, nepoznané.
Zdá sa mi, akoby to bolo včera, keď sa môj prvorodený vnuk narodil a v júli oslávi už svoje piate narodeniny. Je to malý filozof a môj veľký parťak v huncútstvach, ale i v rozhovoroch. Dnešné deti majú veľký príliv informácií, sú počítačovo zručné a veľmi sčítané. Medzičasom pribudla k Nikolajovi naša kvetinka Lili.
Je to moje vytúžené dievčatko, nežné modrooké stvorenie. V živote však vždy existuje rovnováha a niekedy prináša aj smutné chvíle. Pre mňa je to veľmi bolestivé. Mesiac pred našimi spoločnými narodeninami odišla na večnosť moja maminka, naša babi a prababi. Ale odišla šťastná, lebo si ešte užila aj svoje pravnúčatá. Vlastne neodišla, lebo v každom z nás je kúsok z nej. Ja som sa zase na chvíľu vrátila k moderovaniu a práci v spravodajstve. Je to práca, ktorá ma baví a pomáha mi prekonať tie smutné chvíle. Teším sa na leto. To si s mojimi láskami užijeme naplno a čaká nás veľká oslava. Piate a prvé narodeniny. Život je večný kolobeh, je len na nás, ako ho zvládneme. Hovorí sa, že keď nemáme na výber a život nám nadelí kyslé citróny, tak si spravme citronádu a hneď to bude znesiteľné. Tak na zdravie a krásne leto!
Text a foto Naďa Lazarová
