Najčítanejšie Rozhovory 

“U nás sa staroba považuje za infekčnú chorobu,” hovorí Juraj Kukura

Vek je podľa mňa oveľa väčšia hlú­posť ako smrť. Nie som z tých, ktorý veria na to, že človek je taký starý ako sa cíti. Človek je jednoducho taký starý, aký je. U nás je to o to ťažšie, že sa staroba považuje za „infekčnú chorobu“. Všade na svete, dokonca aj tam, kde nemajú rodinnú štruktúru takú silnú, staroba vyvoláva úctu, pokoru a vážnosť. U nás sa považuje za zlyhanie. Samozrejme sa ale nechcem sťažovať, pokiaľ viem prejsť mojich pätnásť kilometrov denne a dokážem odohrať trojhodinové predstavenie, tak na to vlastne ani nemám právo.

Čo vám toto obdobie života  dáva, čo vám vzalo?

Nie som ten typ človeka, ktorý zvykne bilancovať. Každé obdobie v živote človeka má svoje pozitíva, aj negatíva, ale ja sa tým veľmi nezaoberám.

Povedzte, ako si užívate život?

Snažím sa, lebo ako možno viete – už pred sebou bohviekoľko času nemám. Po pomerne komplikovaných peripetiách sa mi podarilo „získať“ hrobové miesto na bratislavskom Ondrejskom cintoríne. Keď mi prišlo povolenie, tak tam bolo napísané – Jurajovi Kukurovi sa udeľuje na Ondrejskom cintoríne povolenie na hrobové miesto. Toto povolenie platí tri roky, dovtedy musí byť úkon vykonaný. To bolo pred dva a pol rokmi, takže mi ostáva šesť mesiacov života. Ak nebude dovtedy po mne, tak mám problém! /Smiech./

Akú máte ešte motiváciu, čo vás poháňa dopredu?

V Činohernom klube v Prahe hrám už štvrtý rok v mimoriadne úspešnej inscenácii Bratia Karamazovci, pred pár dňami sme v Divadle Aréna odpremiérovali inscenáciu Biblia, v réžii Rastislava Balleka, kde čítam príbehy zo Starého a Nového zákona spolu so Slovenským komorným orchestrom pod vedením Ewalda Danela. Toto skúšanie bolo mimoriadne vzrušujúce, titul sme zaradili do nášho Občianskeho cyklu, aby sme ľudí primäli zamyslieť sa nad našimi hodnotami, nad vierou, ktorá sa vo svojej skutočnej podstate vytráca z našich životov, napriek tomu, že tvorí prapodstatu našej európsko-židovskej kultúry. V týchto dňoch pripravujeme aj koncertnú verziu so Slovenskou filharmóniou, som v rokovaní s produkciou ohľadom filmového natáčania v Zürichu a pomaly začíname pripravovať inscenáciu, vznikajúcu v koprodukcii pražského Divadla Komedie a Divadla Aréna, v réžii Martina Čičváka.

A to sú veci, ktoré dávajú zmysel môjmu životu. A samozrejme rodina, bez ktorej si môj život neviem predstaviť – moja úžasná manželka Táňa a syn Filip, ktorý je lauerátom mnohých medzinárodných prestížnych vedeckých ocenení či vnučka Ella, ktorá začala chodiť do školy a mačka Lola.

Boli ste v mladosti veľkým idolom žien, ktoré sú teraz našimi čitateľkami. Možno niektoré z nich už nemajú veľa motivácie do života. Čo by ste im vy odkázali?

Ja si myslím, že sa oplatí žiť, v akomkoľvek veku, aj keď netvrdím, že je to vždy ľahké. Ale už len ten luxus, že žijeme v mieri, slobode, máme čo jesť a čo piť je vec, ktorú by sme si mali vážiť a žiť najlepšie ako sa dá.

Ďakujeme za rozhovor Jurajovi Kukurovi

Foto  Peter Chvostek, Jakub Dvořák

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články