Telo dôchodcov už žiaľ nie je také, ako keď mal človek osemnásť. Čo s ním na jeseň robiť? Veselo i vážne s Michalom Zoldym.
Letné horúčavy končia a ja sa zmýšľam nad tým, že si nasadím všetky vitamíny ako keby bol január.
Obávam sa, že dlhé horúčavy možno vyčerpali organizmus viac ako zima. Bojovať s vysokými teplotami deň čo deň a každú noc určite znamenalo mimoriadne veľkú záťaž pre ľudské telo. Ja som navyše prakticky vôbec nebol na slnku lebo kvety a zeleninu som polial ráno alebo večer ale slnku som sa nevystavoval. Je to asi individuálne a záleží na celkovom zdravotnom stave, ale ja sa zvyknem uvelebiť v kvalitnom bielom plastovom kresle, čo som kúpil za 3 eurá v bazáre keď ho vyraďovali z výletnej lode a ja som kúpil dva kusy, v záhrade na slnku v ňom sedím v máji a v septembri na zubatom slniečku lebo uprostred leta mi slnko nerobí dobre na srdce a na hlavu.
Keď som bol minulý pondelok so Zlatkou na kúpalisku Vincov Les pri Galante, ležal som pod slnečníkom, pokiaľ som samozrejme nebol vo vode. Bolo 35 stupňov a pre mňa to na ležanie na slnku nebolo. Videl som tam tie typické letné hnedé telá osmahlých seniorov a senioriek, ako keby sa na nich rozliala čokoláda. Ruky nohy tenké ako gaštanko, brucho veľké ovisnuté, hlava šedivá, ale telo hnedšie ako telo mulata. To sú tí slneční fanatici, ktorí sa vypekajú na slnku už od konca apríla a končia až koncom septembra. Starý senior…. nemá v paneláku čo robiť, tak sa rochní na slnku a prechádza sa celé leto taký čokoládovo hnedý na kúpalisku medzi o dve generácie mladšími. Vstupné síce astronomické, ale sú dôchodcovia, ktorým nerobí problém zaplatiť každý deň kopu eur za vstupenku na kúpalisko lebo asi tam majú zľavu, to ja neviem lebo na kúpaliská nechodím, ale nudil by som sa ak by som mal byť celý deň kdesi pri vode na prepchatom kupku, ktoré smrdí chlórom.
Ľudské telo dôchodcu…. už bohužiaľ nie je také, ako keď mal človek osemnásť rokov, nevážil ani 65 kíl a tričko nosil veľkosti M. Česť výnimkám, ktorou ja bohužiaľ nie som lebo sa skôr podobám na hrocha než na seba pred 50 rokmi a dnes som veľkosť XL alebo XXL. Kedy ako. Kopu vecí môžem z šatníka vyhodiť lebo to neoblečiem, nezapnem a nenatiahnem na seba ak nechcem, aby som trhal všetky švíky. Poznáte ten nepríjemný zvuk keď sa trhá švík a vy pozeráte v zlosti kde to pekné tričko, ktoré ste v minulosti s radosťou nosili na rande, teraz prasklo v švíku ako ste sa ho tvrdohlavo snažili natiahnuť na seba proti všetkým zákonom fyziky. Nevadí, je bavlnené a handra na utieranie prachu alebo umývanie obkladačiek sa zíde. Z nohavíc už zapnem iba jedny elastické rifle, ostatné gate môžem rovno zahodiť, lebo ak by som ich chcel zapnúť, musel by môj obvod pása byť menší o celých 10 centimetrov. Raz sa naštvem a všetko to bez milosti vyhodím alebo dám na charitu, načo to tam visí alebo zbytočne leží na policiach ak to už neponosím. Netreba byť nostalgický, mladosť je preč a človeku sa na chrbte a na hrudníku objavujú hnedé škvrny múdrej staroby aké tam ešte pred desiatimi rokmi neboli.
Nasadím si vitamíny lebo som presvedčený, že sa moje biologické rezervy v tom nekonečnom teple vyčerpali a ja tu ešte chcem nejaký čas pobudnúť ak nechcem, aby ma definitívne ako komentátora nahradil a vystriedal náš mladý Roman Martiška. Roman je šikovný, obľúbil som si ho a znovu sa o pár dní stretneme keď pôjde na týždeň do neďalekej Maríkovej.
Text Michal Zoldy
Foto Depositphotos.com
