Najčítanejšie Vaše príbehy 

Stal sa zázrak – skutočný príbeh mladej ženy, ktorá prežila ťažkú haváriu

Po dva a pol roku na materskej dovolenke už Zuzana pociťovala únavu z nekonečného stereotypu. Zároveň prežívala stres, pretože manžel v tom čase odišiel od rodiny a ona vážne uvažovala o rozvode. Predstavovala si, ako bude ďalej žiť sama so synom. V tej chvíli však ešte netušila, že slovo „žiť“ nemusí byť taká samozrejmosť a že to najhoršie v jej živote ešte len príde.

Keď jedného dňa v jej byte zazvonil telefón, potešila sa, pretože v ňom počula hlas Evy, bývalej spolužiačky z gymnázia. Tá jej navrhla, či si nechce ísť niekam posedieť a porozprávať sa. Na stretnutie mali prísť aj traja mladí muži – Evin priateľ Miro a jeho kamaráti. Zuzana pozvanie prijala, veď sa už konečne potrebovala odreagovať a prísť na iné myšlienky. Príjemné jarné slniečko doslova lákalo do ulíc.

Stretli sa v pizzerii a o pár hodín sa presunuli do pohostinstva. S popíjaním pochopiteľne  stúpala nálada. Asi hodinu pred polnocou, keď sa už do sýtosti porozprávali, nasadli do auta. „Myslela som si, že sa už ide domov. Šofér Miro však povedal, že im chce ukázať ešte rôzne miesta, kde brigádoval. Nesúhlasila som s jeho návrhom, chcela som už ísť domov. Ale on si nedal povedať. Namieril si to von z Bratislavy a ja som nemohla už nič robiť. Pamätám si, že som sedela na zadnom sedadle medzi dvoma chalanmi. Išli sme asi dve hodiny, bola už poriadna tma a ja som vôbec nevedela, kde sa nachádzame.  Okolo nás boli iba samé polia… Veľmi som sa hnevala na šoféra, stále som ho presviedčala, nech to otočí a nech ideme domov. Ale márne, spomína si Zuzana.

Po dlhej ceste zastavili v nejakej dedine pri krčme a vošli dnu. Miro sľúbil, že tam budú iba chvíľu a potom sa už naozaj vrátia do Bratislavy. Z chvíle bola zrazu hodina, možno dve. Kamaráti stále sľubovali, že už iba jeden pohárik a ide sa domov. Zuzane nezostalo nič iné, iba sa prispôsobiť a vydržať. Dobre vedela, že inú možnosť, ako sa v noci dostať do Bratislavy, nemá. Keď konečne vyšli z krčmy, Miro si zrazu spomenul, že v neďalekom pohostinstve pracuje človek, ktorý mu dlhuje peniaze. Vraj si to s ním ide vybaviť… Evu, Zuzanu a jedného z kamarátov vysadil pri motoreste. Objednal im izbu, aby si v nej odpočinuli. A spolu s ďalším kamarátom išiel vybavovať peniaze. Tí dvaja sa však do motorestu vrátili až ráno okolo siedmej. Zuzana už bola veľmi nahnevaná, keď si pomyslela, čo sa asi deje doma. Vtedy ešte netušila, že jej príchod domov sa oneskorí o niekoľko mesiacov.

Šofér opäť naštartoval auto, komunikácia v ňom viazla. Miro spolucestujúcich ešte pozval na raňajky – za peniaze, ktoré dostal od svojho dlžníka. A potom už mierili rovno do Bratislavy.

Na spiatočnej ceste si Zuzana sadla na zadné sedadlo za šoféra. To je posledná situácia, ktorú si pamätá. A v tom sa to stalo… Keď išiel Miro v neprimeranej rýchlosti do zákruty, stretol sa s protiidúcim vozidlom a došlo k bočnej zrážke. Zhodou okolností na tej strane, kde sedela Zuzana… Jeden z kamarátov si zranil nohu, druhý vyviazol bez zranení, Eva mala zlomené obe ruky, otras mozgu a bola v čiastočnom bezvedomí. Zuzana sa dostala do hlbokého bezvedomia. Mirovi sa nič nestalo, tých pár škrabancov nestojí ani za reč.

Miro spolu s kamarátom povyťahovali ostatných z auta a položili ich na pole. Okoloidúci šoféri zavolali sanitku, ktorá zranených odviezla do nemocnice v Banskej Štiavnici. Tam im poskytli základné ošetrenie. Prístroje, ktoré by Zuzanu udržali pri živote však nemocnica nemala. Okrem toho, že jej zašili povrchové rany, nič iné s ňou robiť nemohli. Primárka začala okamžite zháňať vrtuľník. Dlho sa jej nedarilo, napokon ho však – vďaka svojim známostiam zohnala. Priletel z Banskej Bystrice, Zuzanu doň naložili a odviezli do Bratislavy na neurochirurgickú kliniku na Kramáre. Prvé CT vyšetrenie neukázalo žiadne výrazné zmeny v mozgu – „iba“ otras mozgu sprevádzaný opuchom.

Zuzaniny rodičia viac ako 24 hodín nevedeli, kde je ich dcéra. Správu o tragickej nehode sa dozvedeli až večer.

„Keď prišla mama za mnou na druhý deň a videla ma ležať v hlbokom bezvedomí napojenú na prístroje, rozplakala sa. Lekári jej povedali, že okrem ťažkého otrasu mozgu mám aj pomliaždenú chrbticu. Vraj ju budú telefonicky informovať o mojom stave. Týždeň doma tŕpla, čo bude – či sa preberiem. Bol to najhorší týždeň v jej živote. Výrazne schudla, v noci nemohla spať, na psychiatrii jej predpísali lieky,“ hovorí Zuzana.

Prešiel týždeň a stal sa zázrak: Zuzana sa prebrala. Keď zakričala „mami!“,okamžite bol personál pri nej. Dobrú správu sa v zápätí dozvedeli aj rodičia. Mama chodila za dcérou na návštevy deň čo deň. Jedlo jej však nemohla nosiť, lebo Zuzana bola na umelej výžive. Nekomunikovala a ak, tak veľmi nesúvisle a nelogicky. Nikoho nepoznávala, bola veľmi vážna, neusmievala sa. Lekári matke zdôrazňovali, aby dcére stále niečo hovorila, vraj sa jej stav časom zlepší.

Dlhé týždne po prebratí si Zuzana nič nepamätala. Ako sa volá, odkiaľ prišla, že má syna, kde býva, kde chodila do školy – to všetko sa jej z pamäti vymazalo. Mladá žena bola v nemocnici na Kramároch asi dva týždne, potom ju presunuli do Ružinovskej nemocnice, kde podľa bydliska patrila. Po dvadsiatich dňoch po autonehode jej urobili ďalšie CT vyšetrenie, ktoré ukázalo, že nastalo krvácanie do mozgu. Previezli ju opäť na Kramáre, kde ju okamžite operovali. Matka o ničom nevedela. Až na druhý deň si všimla, že Zuzana má zalepenú časť hlavy.

Operácia znamenala nádej, že stav sa bude zlepšovať. Pacientka začala prijímať potravu, mama jej denno-denne nosila mixovanú stravu, ktorou ju kŕmila. Stále sa s ňou rozprávala o minulosti, neustále sa jej pýtala, či si spomína na autonehodu. Zuzana dlhý čas tvrdila, že nič nevie, nič si nepamätá… mama jej ukazovala rodinné fotografie, pýtala sa jej, kto je na nich, ale odpoveď nedostávala.

Dva mesiace ležala Zuzana na nemocničnom lôžku, nemohla vôbec chodiť, bola odkázaná na starostlivosť sestričiek. Boli to dlhé dva mesiace. Nohy jej celkom ochabli, zoslabla. O to ťažšie bolo znovu sa na ne postaviť a ísť. Ten veľký deň však nastal. Pamäť sa vrátila. Ako keď niekto zažne svetlo a všetko zrazu začneme vidieť jasnejšie. Najskôr si začala spomínať na nešťastnú noc pre haváriou, potom sa v myšlienkach vracala hlbšie do minulosti. Celé hodiny strávila premýšľaním. Pri predstave svojho syna Mateja cítila bezhraničnú nenávisť k nezodpovednému šoférovi, ktorý ju takmer pripravil o život a syna o matku – to jediné, čo mal. Rozhodla sa, že do auta si už nikdy nesadne.

Keď sa Zuzanin stav začal zlepšovať, mama jej jedného dňa povedala, že ju preložia na rehabilitačné oddelenie a potom už pôjde domov. „Bola som z toho šokovaná, vôbec som si nevedela predstaviť, že pôjdem domov, veď som bola celkom nesamostatný človek, o ktorého sa museli ostatní starať. Neustále som bola pod dohľadom lekárov a v nemocnici som sa cítila bezpečne,“ vraví Zuzana.

Na rehabilitačnom oddelení, kam ju presunuli po dvoch mesiacoch,začala sama jesť. Pre Zuzanu nastal čas tvrdej driny. Rehabilitačná sestra chodila spočiatku za pacientkou až k jej lôžku a denne cvičila s jej nohami. Po čase vzali Zuzanu sestričky na chodbu, aby trochu ponamáhala nohy a pritom ju z oboch strán pridržiavali. Spomína si, ako veľmi ju nohy boleli. Ak by ju vraj nepodopierali, nebola by schopná urobiť ani krok. Potom dostala vozík, o ktorý sa mala opierať a tak pomaly začala sama chodiť. So zaťatými zubami sa učila teda chodiť. Na jednej strane prekonávala obrovskú bolesť, na druhej strane mala úžasný pocit zo samostatnosti.

Nemocničná chodba, zabezpečená po bokoch držadlami, sa stala načas jej útočiskom. Tam a späť, tam a späť, aj stokrát. Krátke prestávky si robila vo vestibule, kde z okna hľadela do diaľky. Tam si po prvý raz uvedomila, že zle vidí. A tak k návštevám telocvične pribudli návštevy očného lekára. Dvojité videnie sa časom, našťastie, takmer upravilo. Zuzana dnes horšie vidí iba smerom dohora a doprava. To však zďaleka nie je jediný následok autonehody: časté bolesti hlavy v mieste poranenia, poruchy spánku, ťažšie zvládanie stresu a záťaže… Lekári konštatovali, že môže byť šťastná, že sa jej vrátila pamäť a všetko zostalo neporušené.

„Napriek všetkému sa mi teraz zdá život oveľa krajší,“ priznáva Zuzana. „ S radosťou vstávam každé ráno, či prší, alebo svieti slnko. Uvedomujem si každú maličkosť, všetko prežívam tak, akoby to bolo posledný raz. Lebo nikdy neviem, čo bude zajtra….“

Z.Brabcová

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články