Nedeľa môjho detstva bol nedeľný obed s dezertom a nedeľná prechádzka v nedeľnom oblečení.
Do divadla sa chodilo v nóbl oblečení, do opery aj v dlhých šatách . Dlhé šaty som mala aj na Venčeku z tanečnej.
Keď sme prišli do Kanady, najprv sa mi to zdalo cool, že riaditeľ školy chodí v rifliach. Že je cool chodiť v nedeľu do kostola tiež v rifliach a chlapi kľudne so šiltovkou na hlave. Do divadla tak isto. Nuž, žijem v krajine, kde je najväčšou kultúrou hokej.
V podstate mi to ostalo. Zdá sa mi totálna strata času sa čenčať niekam na nákup. K vianočnému stolu sa ako tak oblečieme, lebo fotky.
Ale čím som staršia, tým mám silnejší pocit, že niečo strácame. Strácame to „Sunday Best.“ Pocit sviatočna. Lebo sviatok je aj o atmosfére. Oblečenie atmosféru tvorí. Ako jedlo, prestieranie, výzdoba stola.
Prezident zasadne v obleku s kravatou.
Vysokoškolský docent tiež.
Stredoškolská profesorka v žiadnom prípade v mikine a rifliach.
Do divadla vo sviatočnom.
Na návštevu tiež a s kyticou, fľašou a bonboniérou.
Na stole v nedeľu porcelánový riad, kompletný príbor a servítky.
Je to v podstate naozaj plytvanie časom. Ale pekné okolo, je aj pekne v nás.
Aké je to cool ministerka v rifliach a tričku, veď je jedna z nás.
A poslanci, či poslankyne v teplákoch. Sú to takí obyčajní ľudia.
A že minister niekoho pošle do riti, či aj horšie. Veď je to len človek. Taký úprimný.
A tak si tými zablatenými teniskami šliapeme do duše, noblesa a sviatočno sa stráca. A ostane šedivé bahno.
Text Ľubica Fajnerová, Kanada
Fotp Blanka Bendzáková (nedeľa v roku 1973)
