Najčítanejšie Vaše príbehy 

Som v prázdnom rodičovskom dome a spomínam…

Každý z nás hromadí okolo seba veci, ku ktorým si vytvára citový vzťah. Sú súčasťou nášho domova, sú odrazom nás osobne i celej rodiny, s ktorou v spoločnom priestore žijeme. Keď sa deti odsťahujú, začnú si budovať svoj priestor, domov napísaný rukami členov novej rodiny. Spotrebiteľský formát našej civilizácie je postavený na hromadení vecí, ale nie vždy to tak bolo a ani neviem, kedy to vlastne začalo.
Môj dedo zdedil dve stoličky, stôl a svadobný oblek po svojom otcovi. Tie preniesol do svojho nového príbytku a založil si svoju rodinu. K dvom stoličkám, kde sedávali spolu s babičkou, vyrobil vlastnými rukami postupne ďalšie, aby mali kde sedieť ich štyri deti. Aj ďalší nábytok pribúdal iba vtedy keď chýbal. Boli to nevyhnutné veci, ktorými svoj malý dom zapĺňali. Jedinou ozdobou bol kríž na stene aby im pripomínal, že i o dušu sa treba starať.
Čím to, že my sa obklopujeme vecami, často málo užitočnými. Prinášame si do domu spomienky z dovolenky, aby iní hneď zbadali, kde sme boli? Kupujeme si sady pohárov, tanierov, sklíčok, obrazov, dokonca zbraní,… a stávame sa zberateľmi ?! čoho !? Jak to, že dedo a babička žili bez týchto doplnkov, ku ktorým by vzhliadali. Nepotrebovali pre označenie toho „kto som“ to, „čo mám“. To hlavné bohatstvo, čo mali, boli ich pracovité ruky a fortieľ, ktorý postupne získavali. Ten bol viditeľný pri ich činnosti. A potom to boli ich slová, ktorými šetrili a cez ne bolo počuť to, čo skrývali hlboko v duši.
Moja mama bola zrejme „zberateľka“. Sedím v kresle a pozerám na plné skrine šiat, kožuchy, výšivky, vyšívané obrusy, dečky, s ktorými tak rada plnila čas. Vitríny plné pohárikov, vázičiek, tanierikov,.. a ja neviem, kde začať narušovať ten priestor s jej vôňou, s pečaťou jej domova. Kam s tým, si kladiem otázku? Preberám sa vo veciach a spomínam. Otcov starý písací stroj,…rád písal do časopisov drobné úvahy, či k oslavám gratulácie. Jeho malé rádio cez ktoré sa tajne spájal s Vatikánom a počúval správy z druhej strany sveta, Jeho dedičný prsteň od otca, lebo najstarší syn ho musí odovzdať ďalej svojmu synovi. Krížik, ktorý stál vždy na jeho pracovnom stole. Aká veľká musí byť krabica, do ktorej uložím veci, ktoré mi budú pripomínať mamu a otca !? A čo s tým ostatným „dedičstvom“, ktoré nie je kam preniesť a uložiť?!
Sedím s malým košíkom vecí, ktorých sa denne dotýkala mama a otec a ich fotografiami. Pozerám na našu obývačku, veľkú knižnicu, obrazy, skielka vo vitríne a tak si vravím,… čo to pripravujem pre svoje deti. Hromadu vecí ?!
Veď to, čo má skutočnú cenu, často nie je vidieť, nedá sa toho dotknúť, nedá sa dať do dlaní. Dá sa len pocítiť, ten krátky okamžik keď sme naozaj spolu, keď si rozumieme a netreba veľa rečí…Na tie chvíle s mamou a otcom sa nedá zabudnúť.
Foto Pixabay.com

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články