Smrťou sa nič nekončí, ibaže by bola moja, hovorí Štefánia Opremčáková
Mala som osem rokov, keď som stála nad otvoreným hrobom svojej mamy. Odvtedy uplynulo takmer šesťdesiat rokov, no i tak si živo spomínam na moju prvú myšlienku pri pohľade do jamy. Veď ani nie je veľmi hlboká, tak prečo každý tak narieka. A druhú, že keď ma všetci tak veľmi ľutujú, tak mi možno Kornelka požičia tú bábiku, ktorú jej priniesol bratranec z Viedne. Nič mi nedochádzalo a to ešte ani o pár rokov neskôr, keď som v školskej súťaži recitovala báseň Emila Boleslava Lukáča: „… pod temnou hrudou, vlhkou a odpornou spíš, moja mať…“ Bola som rovnako samopašná, svojhlavá, lačná po vedomostiach a skúsenostiach ako pred TÝM. Netrápilo ma, že Alica od naproti sa už nesmie so mnou hrať, a už vôbec nie to, že na rodičovské združenie babka nechodí. Veci sa začali postupne meniť až na gymnáziu. Editu profesorka slovenčiny posielala do svojho bytu cez vyučovanie strážiť svoju dcéru a písala jej jednotky bez skúšania, zatiaľ čo mne dala trojku (áno trojku) z chovania, lebo som napísala nemravný román. Dala som jej ho prečítať. Veď komu inému, ak nie slovenčinárke, všakáno? Keby som bola mala mamu, slovenčinárka by si ju zavolala, drístala by o tom, že nech radšej píšem o Slovenskom národnom povstaní a tak… Začala som závidieť mamy. Každému a všetky. Tučné, opité, všetky. Chcela som byť tým, čím by som bola s mamou. A tak som si ju predstavovala. „Nemôžeš ísť v špinavom tričku…“ Vyprala som si ho. „Peloponézske vojny sa musíš naučiť, aj keď je to k ničomu.“ Naučila som sa. Lenže v jedno novembrové ráno som uvidela Magdalénku v prekrásnom ružovom kabáte s kožušinkou na golieri i na rukávoch. Bola ako princezná. Bože, ako veľmi som taký chcela. Ja som mala iba sveter upletený zo zvyškov vlny. Sama som si ho uplietla. Stará Burgerka ma naučila. „Popáraj, veď to máš hneď popárané.“ Hovorievala, keď sa mi nedarilo. Ružový kabát! Lámala som si hlavu až kým som nezosnovala plán. Naučila som sa naspamäť dlhočiznú báseň a votrela som sa na schôdzu Zväzu žien. Keď im ju pekne zarecitujem, ten kabát mi isto kúpia. Veď sú predsa dobročinní. Ja som sa tú báseň naučila tak dobre, že ju viem dodnes, lebo moje srdce po tom kabáte zúfalo pišťalo. Jej posledná sloha je: „… či to je láska najväčšia, čo na mysli mám stále? Nie, ja hľadám výšky závratné a toto všetko malé je v porovnaní s predstavou, ktorá ma zo snov budí. Nuž teda ďalej kráčajme a pozdravujme ľudí.“ A ony mi kabát kúpili. Ale tmavo zelený, aby sa nešpinil a o tri čísla väčší, aby vydržal. Nikdy som doň nedorástla. Stále mám 158 cm. Moja vymyslená mama nevedela, či sa má smiať, či plakať. …
Kornelka zomrela pri nehode na motorke. Ešte nemala ani osemnásť rokov. Mala krásny pohreb, aj z Viedne prišli. Alica chodí s monitorovacím náramkom na nohe, ale iba na krátke vzdialenosti. Podvod na dotáciách pre deti z marginalizovaných skupín. A Magdalénka? Nedávno ma oslovila v Kauflande a pozvala ma na kávu. Bolo mi to divné, lebo viac než polstoročie ma sotva pozdravila. Stále úzkostne solídna, opatrná. „Zomrel mi manžel.“ Aha, tak preto. Ona si myslí, že ja som kompetentná v oblasti žiaľu. Vtom som si spomenula na historku s ružovým kabátom a vyrozprávala som jej ju v čo najhumornejšej verzii. Bola som si istá, že ju nepozná a že ani na svoj ružový kabát si už nepamätá. „Ty Magdalénka, vždy, keď mám besedu s deťmi, tak im to hovorím a nedávno sa ozvalo jedno dievčatko, že …“Ja chcem byť Magdalienka!“ Po celý čas mlčala a cez jej masku opatrnej solídnosti sa nedalo prečítať na čo myslí. Až keď počula skomoleninu svojho mena, opýtala sa pohoršene. „Magdalienka?!“ Ostala som zarazená. Nič na tom celom ju nevyviedlo z rovnováhy, až toto. Nezmohla som sa ani na slovo. „Ja už nemám nikoho.“ Povedala s hlbokým povzdychom. Nemá nikoho. Aha, tak v tom to celé je. Ona chce byť tým čím bola so svojím mužom. Už som mala na jazyku, že jej poviem ako moju susedu s dvomi deťmi opustilo muž kvôli kolegyni a aj iné drámy a katastrofy rôznych ľudí mi napadli, ale povedala som iba: „On už odišiel a ty ešte nie.“ Lebo to sa mi zdalo byť jediné autentické. Smútime za tým čím sme boli a už nebudeme. My sme však ešte stále tu. A to je predsa výhra, akokoľvek to znie, je to výhra.
Text a foto Štefánia Opremčáková
