Najčítanejšie Vaše príbehy 

Skutočné príbehy detí, s ktorými sa život nemaznal

Mŕtvica v deviatich rokoch!

Keď Monika (dnes 11) rozpráva o dni, ktorý zmenil jej život, cíti sa ako dospelá: „ Bolo to v novembri 2015. Keď som ráno vstala z postele, mala som závrat. Ešte som stačila zavolať mamu  do spálne a odpadla som.  Rodičia Eva a Peter Maderovci reagovali rýchle. Zavolali záchranku a v nemocnici sa dozvedeli hroznú diagnózu: dcéra Monika dostala mŕtvicu. Vyvolala ho jedna prasknutá  cieva v mozgu. Mončine šance boli veľmi zlé. Lekári dievčatko udržiavali v umelom spánku, lebo ju nemohli operovať. Potom prišli štyri ďalšie, ťažké zásahy. Monika dlhé mesiace ležala v nemocnici. Rodičia zo strachu o dcérin život ochoreli. Ale Monika je húževnatá. Bojuje o svoj život. Jej najväčšie želanie? Konečne sa chce popreháňať na kolieskových korčuliach. Ale následky mŕtvice sú predsa len oveľa ťažšie, ako sa pôvodne predpokladalo: „Monika si vtedy vôbec necítila pravú polovicu tela.,“ konštatuje so smútkom v hlase pani Maderová. Dievčatko sa však nevzdalo. Veľmi si želala psíka. Monika si myslela : „Keď mi moji rodičia darujú psíka, potom budem môcť aj behať.“ A skutočne. Biely kučeravý  Chico dokázal nemožné. S jeho pomocou a s pomocou rôznych rehabilitácií začala Monika opäť bez pomoci chodiť. Dnes Monika jazdí na špeciálnom bicykli a opäť patrí medzi najlepšie žiačky v triede. Len pravá časť tváre Monike ešte pripomína  prekonanú mŕtvicu. Dúfa, že ochrnutie skoro zmizne. „ Jednoducho chcem byť opäť úplne zdravá,“ hovorí Monika s nádejou. „Keď to nebude na 100 %, tak aspoň na 90 %.”

Ilustračná foto

Pre mňa je život bez rúk normálny

Ester ešte stále žije s rodičmi, hoci nepotrebuje cudziu pomoc. Varenie, česanie, vlasov, čistenie zubov, či obliekanie, jej nerobia žiaden problém.“ Nikdy som si neuvedomovala, že sa nemôžem naučiť všetko to, čo ľudia s rukami. 23-ročná Ester z Košíc je samostatná mladá žena a to aj napriek  tomu, že na svet prišla bez rúk. „Ja som taká, nič iné som nepoznala,“ hovorí. Napriek tomu Ester odmieta nosiť protézy. „ Chcem všetko ohmatať a cítiť. S umelými rukami sa to nedá.“ Napriek svojmu zdravotnému handicapu, Ester nepotrebuje cudziu pomoc. „Za to som vďačná svojim rodičom. Mali ma veľmi radi takú, aká som,“ hovorí. „Ukázali mi, ako sa riadi bicykel, správne drží pero.“ Keď bola Ester ešte dieťa, bolelo ju, keď sa jej iné deti posmievali. „Bolelo ma to, ale na druhej strane mi to dodávalo aj sily,” hovorí. Nikdy si nepripustila, že by sa nenaučila to, čo zdraví ľudia. Veď vodičský preukaz vlastní od  18 rokov. Pred dvomi rokmi Ester skončila školu – obchodnú akadémiu. Zo začiatku mala strach, že to nezvládne, ale zistila, že práca s počítačom jej nerobí žiaden problém. Ester má  však aj veľmi pekné písmo, pritom pero drží koncami rúk. Teraz si hľadá prácu. „Dúfam, že sa pri prijímacom pohovore nebudú pozerať len na moje ruky. Viem, že dokážem všetko to, čo zdravý človek.“

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články