Najčítanejšie Rozhovory 

S Oľgou Belešovou (54) len tak o živote

Hoci vyštudovala televíznu žurnalistiku, etablovala sa aj ako herečka. Ako redaktorka pôsobila v mnohých denníkoch a časopisoch, ako herečka v divadle, rozhlase aj v televízii. Teraz je aktívna najmä v bratislavskom Divadle v podpalubí v Bratislave a na zájazdoch po celom Slovensku, kde ju môžete vidieť v jej autorských hrách Baby na palube, Zoznamka alebo prečo ešte nemám svojho Milana, či v najnovšej hre RITA – komédia o médiách. Okrem toho spolupracuje na animovanom seriáli Websterovci a načítava detské audioknihy. Novinársku profesiu však tiež nikdy neopustila, aktuálne je moderátorkou relácie RTVS s názvom GENERÁCIA – zlaté roky života, ktorá je určená seniorom (vysiela sa každú sobotu na Dvojke). Radosti aj úskalia, ktoré so sebou prináša starnutie, sú jej blízkymi témami – profesionálne i súkromne. Niekoľko rokov sa v domácom prostredí starala o bezvládneho otca. Vďaka osobnej skúsenosti sa mi potvrdilo, že človek ku šťastiu nepotrebuje luxus, ale lásku. Keď sa váš svet zúži na jednu posteľ, jednu izbu, a vzdialenosť medzi ňou a kúpeľňou, vtedy je najväčším darom empatia lekárov a sestričiek, láska najbližších a vľúdna starostlivosť ošetrovateľov. Nič viac človek nepotrebuje. Oni si však tiež zaslúžia dôstojné podmienky na to, aby mohli dávať.

Oľga Belešová je ambasádorkou Akadémie vzdelávania a výskumu v sociálnych službách so sídlom v Holíči.

Robíte pre RTVS reláciu Generácie. Už ste navštívili veľa rodín seniorov, akí podľa vás sú?

Naša relácia sa zameriava na aktívnych seniorov, teda ľudí, ktorým bolo dopriate byť zdraví a môcť sa aj vo vyššom veku vzdelávať, športovať, umelecky sa realizovať. Mnohí z nich hovoria o staršom veku a o dôchodku ako o najšťastnejšom a najlepšom období svojho života, keď už veľa nemusia, a mnohé ešte môžu. Mnohí si naplno užívajú život, vyhľadávajú spoločnosť rovesníkov. Doprajú si aj všelijaké dobroty, vtipkujú, no niekedy sú až príliš dôverčiví, odvážni, akoby už nevedeli odhadnúť nebezpečenstvo. Mnohí sami seba vnímajú ako veľké deti a sú podobne ako deti aj veľmi dôverčiví a bezbranní. Preto sú často obeťami podvodov, na mnohých je potom uvalená exekúcia, alebo sú týraní a zneužívaní vlastnými deťmi. Chrániť seniorov, to je úloha ich príbuzných aj celej spoločnosti – byť im vždy poruke a odpovedať na každú ich otázku. A seniori by nemali mať zábrany pýtať sa na všetko svojich detí a vnúčat. Staroba však nie je vždy najkrajším obdobím života. Tri a pol roka som sa starala o otca, ktorý od 59 rokov trpel Parkinsonovou chorobou. Dožil sa takmer 82 rokov, vďaka lekárom a domácej starostlivosti. No posledných tri a pol roka už iba ležal a celá rodina sme sa oňho starali, tak sme to všetci chceli. V zariadení bol len posledné tri mesiace, keď už sme sami nevládali poskytovať mu 24-hodinovú starostlivosť. Môj otec miloval život, pritom nepil, nefajčil a tiež by sa chcel dožiť vysokého veku v zdraví, ale nie každému je to dopriate. Sú choroby, ktoré neovplyvníte. A o takých ľudí sa treba postarať, lebo sú jednoducho odkázaní na pomoc druhých.

Mohli by ste ich porovnať napríklad s japonskými, kde máte po manželovi rodinu? Čím sa líšia?

V televízii som nedávno zachytila informáciu, že vedci sa snažia urobiť všetko preto, aby sa seniori dožívali vysokého veku v zdraví. Spomenula som si pri tom na svoju japonskú svokru, lebo Japonsko je krajina povestná dlhovekosťou obyvateľstva. Moja svokra má 81 rokov, je zdravá, pravidelne si ale pre istotu meria krvný tlak, nemá ani osteoporózu ako mnoho žien v jej veku, striedmo sa stravuje, cvičí, stepuje, maľuje, cestuje. Ale aj v Japonsku je veľa fajčiarov, radi si vypijú, veľmi veľa pracujú a sú pod silným tlakom spoločnosti usilujúcej sa o dokonalosť, a napriek tomu všetkému dlho žijú. Tajomstvo tkvie v životných prioritách a tými sú v Japonsku peniaze a zdravie. Japonci chodia pravidelne, minimálne raz za rok na preventívnu zdravotnú prehliadku. A nielen preto, že ich k tomu nabáda štát – ak dlho neboli na preventívke, pripomenie im to miestny úrad – dbajú o to aj sami ľudia, aj seniori. Keď poviete človeku na Slovensku, že by mal ísť preventívne k lekárovi, hneď počujete: „Ešte mi niečo nájdu!“ Cieľom každého človeka by malo byť dožiť sa vysokého veku tak, aby sme boli čo najdlhšie sebestační. Iste, niekedy to nejde. A ďalej – my starobu nezmyslene vytesňujeme, pritom ide o prirodzený proces, ktorý sa začína dňom nášho narodenia. Preto treba myslieť na starnutie a starobu po celý život, byť zodpovedný voči svojmu telu a zdravotnému stavu. Na starobu sa treba pripravovať mentálne aj finančne.

S manželom Masahikom v Autrálii

Ako sa vy pozeráte na seniorov? V dnešnom svete sa už mnohí mladí nevyjadrujú pekne?

Ako malé dievčatko som nechodila do jasieľ, ale k tetuške, ktorú mi rodičia našli na inzerát. Bola už staršia a keďže mala choré srdce, nepracovala, bola doma. Postupne sa medzi nami vytvorilo také silné puto, že ešte aj ako 18-ročná som ju chodila každý piatok navštevovať.

Myslím si, že je úlohou rodičov viesť deti k pozitívnemu vzťahu so seniormi. Vštepovať im úctu k starším – nielen v mesiaci október. S našou televíznou reláciou sme napríklad zažili prirodzenú aktivitu, ako sa to môže začínať. Z istého bratislavského zariadenia chodia seniorky čítať deťom do školskej družiny rozprávkové knižky, rozprávajú sa s deťmi, spievajú. Bolo to úžasné.

Generácia dnešných sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov sú ľudia, ktorí sú naučení žiť veľmi skromne a dokážu si užiť aj to málo, čo majú. No ak majú podlomené zdravie a musia si kupovať drahé lieky, potom im určite chýbajú peniaze. A seniorom, ale v dnešnom svete aj deťom – chýba láska, dotyky, pochvala, pochopenie, empatia. Chýba často od vlastnej rodiny! Empatia a pochopenie však často prichádzajú až s osobnou skúsenosťou a s naším vyšším vekom. Ani ja som kedysi nechápala, prečo sa babička na priechode pre chodcov tak dlho nepohne, keď jej dávam prednosť. Dnes viem, že napríklad taká Parkinsonova choroba sa prejavuje tým, že hlava dáva povely, no telo nedokáže tak rýchlo zareagovať. Takže keď dnes vidím na priechode babičku a dedka, trpezlivo čakám a ukazujem, že im dávam prednosť. Až kým sa nepohnú. A s porozumením sa usmievam.

Vy sa staráte o svoju mamičku, predtým aj o otecka. Aké je spolužitie dvoch generácii podľa vašich skúseností? Musia obe strany veľa tolerovať? 

Je to naozaj veľmi vyčerpávajúce, ale tie roky ma nezlomili, naopak, obohatili a posilnili. Akoby nás celá tá situácia viac zomkla a boli sme spolu na to všetko veľmi intenzívne. Druhá vec je, že starať sa o svojho seniora v domácom prostredí si nemôže dovoliť každý. Ja som v slobodnom povolaní, aj môj manžel je v slobodnom povolaní, navyše mám mamu seniorku, čiže o otca sme sa starali všetci traja. Bolo ho treba prebaľovať, kŕmiť, umývať, cvičiť s ním… Existujú síce aj terénni pracovníci, ale tých je málo. Jeden rok, keď bol môj manžel dlhodobo odcestovaný, sme mali na pár hodín denne aj pomocníčku. No keď sa vrátil, nevyhovovalo mu, že k nám chodí cudzia pani, ktorá sa u nás správa ako doma. Pomoc sme preto zrušili. Samozrejme, žiť pod jednou strechou s rodičmi, ktorí sú na vás odkázaní, nie je vôbec jednoduché, ale vždy som si z nich brala príklad v tom, ako dokázali spokojne žiť aj z mála, ako vedeli prijať svoj vek a svoje choroby, žiť s nimi a preniesť sa cez to statočne a aj s humorom. A môjmu manželovi slúži ku cti, že mi pomáha. Je to vzácny druh obety.

Myslíte už aj vy niekedy, že ako to bude s vami, keď budete potrebovať pomoc? Nemáte deti…

Ani to, že máte deti, vám nezaručí, že sa o vás bude mať kto postarať. Neraz deti  potrebujú pomoc rodičov, neraz odídu do sveta, mnohé deti zanevrú na rodičov. Mňa rodičia učili spoliehať sa vždy sama na seba, že hoci aj má človek partnera, má si na svoje plecia naložiť iba toľko, koľko sám zvládne. A zdôrazňovali mi, aby som sa snažila o ekonomickú nezávislosť. Keď sme sa my s manželom spoznali, mali sme pár rokov do štyridsiatky, navyše naštartovať život cudzinca v novej krajine nie je jednoduché. Povedali sme si, že nemôžeme mať všetko – aj žiť spolu v Európe, aj mať deti, aj pracovať. Rozhodli sme sa nemať deti. Uvidíme, ako sa napokon vyvinie náš život, ale musíme mať plán. Teraz mám 54 rokov a už so svojím mužom hovoríme o starobe. Už teraz rozmýšľame nad tým, čo bude o dvadsať rokov. Od tridsiatky do päťdesiatky prešlo dvadsať rokov. Počas nich človek rieši bývanie, kariéru, deti, neskôr prvé vnúčatá… No od päťdesiatky do sedemdesiatky je to tiež dvadsať rokov, rovnakých, a predsa úplne iných dvadsať rokov! Riešime zdravie, zdravie, zdravie. Treba na to všetko myslieť dopredu a starať sa o seba, nie sa humpľovať.

Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová

Foto Oľga Belešová

Na titulke  Oľga Belešová s mamičkou

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články